Alexander Dubček

Alexander Dubček 

Meno Alexandra Dubčeka je známe na celom svete, je uznávaný ako protagonista procesu demokratických premien vo východnej Európe (ktorý predstihol dobu o dve desaťročia - až roku 1985 po nástupe M. Gorbačova začalo v ZSSR obdobie perestrojky). Mnohé univerzity mu udelili čestné doktoráty, viaceré inštitúcie ho poctili cenami za ľudské práva a Európsky parlament mu udelil roku 1989 cenu A. Sacharova.

Alexander Dubček sa narodil v Uhrovci 27.11.1921. Jeho otec (stolár) bol členom sociál-nej demokracie, no po odštiepení sa komunistickej strany vstúpil do nej; roku 1925 sa ako člen družstva Interhelpo presídlil s celou rodinou do ZSSR, kde v kirgizskom meste Pišpék (neskôr premenovanom na Frunze - od roku 1990 sa nazýva Biškek) vybudoval Interhelpo textilný závod, koželužňu, nábytkársku výrobu a poľnohospodársku komúnu. Klimatické a zdravotné podmienky donútili mnohých z 300 členov Interhelpa vrátiť sa po krátkej dobe späť do vlasti - Dubčekovci to vydržali do roku 1938.

Po návrate do ČSR vyučil sa 17-ročný Alexander za strojného zámočníka a pracoval v zbrojovke v Dubnici nad Váhom. V roku 1939 vstúpil do komunistickej strany. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania, ktoré do konca života pokladal za ukončenie hanebnej epizódy v slovenských dejín - klerofašistickej Slovenskej republiky. Od roku 1949 bol funkcionárom aparátu komunistickej strany. V roku 1953 sa stal vedúcim tajomníkom krajského výboru KSS najskôr v Banskej Bystrici, neskôr v Bratislave. Dôkazom Dubčekovho vzostupu k najvyššej stranníckej špičke bola na začiatku 60. rokov funkcia tajomníka ÚV KSČ a potom členstvo v pedsedníctve tohto orgánu. V roku 1963 sa stal prvým tajomníkom KSS. Jeho vzostup bol závratný, ale zároveň aj previazaný mnohými krutými skutočnosťami.
Dubčekov základný vnútorný zvrat k postojom reformného komunistického politika nastal v 60. rokoch. Hlavnú úlohu tu zohrala jeho angažovanosť v práci stranníckej rehabilitačnej komisie na začiatku 60. rokov, kedy sa zoznámil s krutou skutočnosťou politických procesov prvej polovice 50. rokov, a to sa stále jednalo iba o procesy s komunistami. K tomu prispela aj politická atmosféra na Slovensku pred rokom 1968, ktorá bola poznačená prezrieravým vzťahom prvého tajomníka ÚV KSČ a prezidenta republiky A. Novotného k slovenským národným problémom a inštitúciám. V celom štáte dochádzalo v určitých periodách k uvolňovaniu pomerov vo vedeckých a kultúrnych sférach. Reformní komunistickí historici otvorili radu dovtedy utajovaných tém nedávnej minulosti. Silné opozičné nálady narastali medzi slovenskými stranníckymi funkcionármi. Slovenskí i českí reformní komunisti postupne začali vkladať svoje nádeje do Gustáva Husáka, ambiciózneho a nespokojného s nedostatočnou rehabilitáciou a tiež človeka, ktorý nenávidel A. Novotného. Práve negatívny vzťah k Novotnému nakoniec spájal rôzne opozičné prúdy. Bolo to široké spojenectvo ale nie trvalé a programové. Situácia sa vyhrotila na zasadnutiach ÚV KSČ v decembri 1967 a januári 1968. V januári bol Novotný "uvoľnený" z funkcie prvého tajomníka a na jeho miesto bol zvolený Alexander Dubček.

Dubčeková osobnosť bola a stále je českou, slovenskou i zahraničnou verejnosťou spájaná s reformným vývojom Československa v období od januára do augusta 1968. Pôvodne išlo iba o otvorenie cesty k nevyhnutným reformám pod rozvážnym a opatrným vedením komunistickej strany - jej ústredného výboru a byrokratického apartátu. Členovia ústredného výboru boli zaviazaní utajiť pred verejnosťou priebeh stranníckych jednaní a všetky spory. J. Smrkovský, Josef Boruvka, a predovšetkým G. Husák sľub mlčanlivosti porušili. A tak sa postupne uvolnila lavína netušenej spoločenskej aktivity, tzv. obrodný proces, v ktorom rýchlo rástla Dubčeková popularita.
Postupne bola zrušená cenzúra, bolo povolené zhromažďovanie a spolčovanie. Z popredných miest odchádzali tzv. konzervatívci a A. Novotný sa vzdal prezidentskej funkcie. Do novej, Černíkovej vlády, zostavenej v apríli 1968 bol povolaný radikálny reformátor G. Husák. Bol prijatý akčný program KSČ, ktorý však už v dobe vyhlásenia bol značne prekonaný celospoločenským pohybom. Nová garnitúra vodcov s Dubčekom na čele svojím vystupovaním získala uznanie a dokonca sympatie verejnosti. Heslo Socializmus s ľudskou tvárou získalo "dubčekovcom" na jar a v lete 1968 takú dôveru občanov, akú nemala nikde v žiadnej krajine, žiadna strana v dejinách svetového komunizmu.

"Bratské" komunistické strany - sovietská, poľská, maďarská, bulharská a východonemecká - niekoľkokrát žiadali, aby KSČ zatrhla ľudovú aktivitu. Dubček bol k tomu niekoľkokrát osobne vyzvaný Brežnovom. Situáciu naďalej komplikovali tzv. konzervatívci na čele s Biľakom, Indrom, Kapkom a ďalšími, ktorí listami aj osobnými jednaniami prosili o razantnejšiu podporu proti Dubčekovi a jeho stúpencom. Sám Dubček sľuboval nápravu, ale konkrétne opatrenia odkazoval hlavne na pripravovaný XIV. zjazd strany.

Nasledoval vpád piatich armád Varšavskej zmluvy do Československa v noci z 20. na 21. augusta 1968. Predsedníctvo ÚV KSČ vydalo prehlásenie, v ktorom proti "vstupu vojsk" protestovalo jedinou umiernenou vetou, že odporuje zásadám vzťahov medzi socialistickými štátmi a je poprením základných noriem medzinárodného práva. Za prehlásenie hlasovali spolu s Dubčekom Černík, Kriegel, Smrkovský, Špaček, Piller a Barbírek. Proti boli Biľak, Kolder, Rigo a Švestka. Po tomto prevrate bol Dubček ihneď zatknutý a spolu s niekoľkými ďalšími poprednými československými politikmi dopravený do ZSSR, kde mali pôvodne byť exemplárne potrestaný. Keď sa vďaka známemu národnému podpisovému a plagátovému odporu a vysočanskému zjazdu komunistov nepresadila plánovaná varianta okupantov a kolaborantov s robotnícko-roľníckou vládou, boli zatknutí vyvedení z ciel a zasadli v Moskve k jednaniu o forme kapitulácie. Po niekoľko hodín trvajúcom jednaní "muži jari" a s nimi ďalší, ktorí k jednaniu v Kremli prišli dodatočne (prezident L. Svoboda, G. Husák, Z. Mlynář, V. Biľak, A. Indra) podpísali, okrem Kriegla, tzv. Moskovkský protokol, príkazy, podľa ktorých sa mala situácia v Československu tzv. normalizovať. Vďaka ohnivému protestu Dubčeka sa v protokole neobjavilo slovo "kontrarevolúcia". Protokol dokonca povoloval pokračovať v "línií januára". Pojem "normalizácia" ponúka mnoho možností výkladu. Presadil sa však ten najhorší spôsob.

Nakoniec v období medzi augustom 1968 a aprílom 1969 sa Dubček a "muži jari" neubránili náporu kolaborantského, tzv. zdravého jadra v KSČ a okupantom. Aj oni sami medzi sebou neudržali jednotu a nakoniec chceli normalizovať tých, ktorí im v auguste vlastne zachránili život, teda prevažnú časť občanov Československa, ktorí zásadne odmietali okupáciu a návrat k pomerom pred januárom 1968.

V apríli 1969 bol Dubček vo vedení KSČ nahradený G. Husákom. Od apríla do októbra 1969 bol predseda Federálneho zhromaždenia. V tej dobe, hlavne pod Husákovým nátlakom, podpísal zákon, ktorý legalizoval krvavé zásahy proti demonštrantom pri prvom výročí okupácie. Od decembra 1969 do júna 1970 bol Dubček československým veľvyslancom v Turecku. V júni 1970 bol z KSČ vylúčený a prehlásený za "predstaviteľa pravicovo oportunistických síl".
Do odchodu do dôchodku v roku 1985 bol Dubček technicko - hospodárskym pracovníkom Západoslovenských štátnych lesov. V 70. a 80. rokoch niekoľkokrát vystúpil s kritikou Husákovho režimu a pre medzinárodnú verejnosť zostal symbolom fenomému pražskej rari. Ani po dvadsiatich rokoch na neho ľudia nezabudli, počas nežnej revolúcie často jeho meno znelo na námestiach. Pre mnohých však už bol neprijateľný svojou komunistickou minulosťou. Preto sa v decembri 1989 stal prezidentom Václav Havel a Dubček "len" predsedom Federálneho zhromaždenia.

Na jeho čele stál až do konca volebného obdobia, teda do júna 1992. Odolal i pokusu o odvolanie, napríklad po schválení lustračného zákona, od ktorého sa dištancoval. A ako zástanca spoločného štátu mal problémy aj so slovenskými poslancami túžiacimi po samostatnosti.

"Treťou jarou" Dubčekovej kariéry bolo jeho pôsobenie v Sociálnodemokratickej strane Slovenska. Viedol ju však len necelých osem mesiacov do svojej smrti. Pri autonehode 1. septembra 1992 utrpel vážne zranenia, ktorým podľaho l 7. novembra vo veku nedožitých 71 rokov.
Podľa vyšetrovania autonehodu zavinila príliš rýchla jazda. Napriek tomu nie sú ani po 15 rokoch stále rozptýlené všetky nejasnosti okolo havárie. Neprestávajú ani špekulácie o spiknutí či Dubčekovom zavraždení. Podľa jednej z verzií mal byť vraj obeťou akcie sovietskej tajnej služby KGB, pretože mal v Moskve svedčiť o jej činnosti a z auta údajne zmizli významné dokumenty.

Odborníci i psychotronici skúmali miesto nehody na 88. kilometri českej diaľnice D1 pri Humpolci. V takzvanej "ministerskej zákrute" a na okolitých úsekoch totiž havarovalo už viac známych osobností. Zákruta bola následne prestavaná, predovšetkým sa zmenilo odvádzanie vody. Politikov syn, lekár Pavol Dubček, sa čudoval, prečo raneného previezli do Prahy a nie na bližšiu a známu neurochirurgiu v Brne.

Podľa záverov vyšetrovania z februára 2000 však Dubčekovu smrť nikto neplánoval a haváriu nikto nezinscenoval. Vodič služobného BMW nerešpektoval obmedzenie rýchlosti, v daždi a v rýchlosti 114 až 131 kilometrov za hodinu nezvládol riadenie a auto vyletelo z cesty. Bol za to odsúdený na 12 mesiacov nepodmienečne.

K Dubčekovmu odkazu politiky s ľudskou tvárou a sociálneho štátu sa na Slovensku dnes najviac hlási vládny Smer-SD premiéra Roberta Fica. Jeho poslanec Boris Zala nedávno prišiel s nápadom návrhu zákona, ktorým by sa vyzdvihli Dubčekove zásluhy. No či už bude mať tento zákon úspech alebo nie, na veľkosti Dubčekovej osobnosti sa aj tak nič nezmení. Naďalej ostane významnou osobnosťou v slovenskej histórii, a to hlavne za svoj hrdinský boj za slobodu, demokraciu a humanizmus.