Slovenská pedagogika v 18. a na zač. 19. storočia bola pod vplyvom dobových osvietenských myšlienkových prúdov. Nadväzovala na renesančný i reformačný humanizmus. Osvietenskú pedagogiku spájala s pedagogikou humanizmu, obdobím renesancie a reformácie spoločná protifeudálna ideológia a boj proti prežívaniu scholastiky v oblasti školstva a výchovy.
V pedagogických spisoch je snaha o spojenie kresťanskej výchovy s osvietensko-racionálnou výchovou. Základným znakom pedagogiky 18. stor. je požiadavka rešpektovať princíp prirodzenosti vo výchove už detskom veku.
Matej Bel (1684 –1749)
-
pedagóg, reformátor školstva, vedec.
Narodil sa v Očovej, vynikal všestrannou nadanosťou, študoval v Nemecku
v Halle, v roku 1708 pôsobil na evanjelickom lýceu v Banskej Bystrici ako učiteľ, konrektor a od r. 1710 rektor. 1714 – rektor lýcea
v Bratislave, kazateľ nemeckej evanjelickej cirkvi. Prispel k rozvoju školy, vypracoval nový školský poriadok, ktorý zahŕňal organizačnú
štruktúru školy, učebný plán, metódu vyučovania a disciplínu.
Jeho zásluhou sa v najvyššej triede študovala filológia, filozofia a
teológia.
Pedagogické názory: Vo vyučovaní učebných predmetov odporúčal brať ohľad na vek žiakov a dôsledne
rešpektovať názornosť. Žiadal, aby sa latinský jazyk vyučoval na základe materinskej reči.. Psychologický aspekt vo vyučovaní sa mal
prejavovať aj vyvolaním záujmu u starších žiakov o predmet a využívaní hier v nižších triedach. Priblížil sa k didaktike J. A.
Komenského. No nepoužíval jeho učebnice. Sám vypracoval učebnicu latinskej gramatiky. Medzi jeho najznámejšie diela patrí Nové
historicko – geografické poznatky o Uhorsku.
Adam František Kollár (1717 – 1783)
- knihovník,
školský reformátor, pedagóg
Pochádzal z Terchovej, študoval v BB, B. Štiavnici, Trenčíne, Trnave, na Univerzite vo Viedni.
Pôsobil ako profesor na gymnáziu, ako riaditeľ dvorskej knižnice vo Viedni, bol poverený vykonávaním dozoru nad gymnáziami.
Jeho meno je
spojené s reformou školstva v Uhorsku, uskutočnenej podľa Ratic educationic v r. 1777. Bol prívržencom pedagogického realizmu, vyzdvihuje
dôležitosť reálnych predmetov vo vzdelávacom obsahu gymnázií. Mal výhrady proti Komenského latinčine používanej v jeho učebniciach
(existuje zhoda medzi A. F. Kollárom a M. Belom)
Daniel Lehocký (1759 – 1840)
Pochádzal z BB, študoval na
univerzite v Jene. Pôsobil ako evanjelický farár v Hornej Mičinej a v Malej Čal.... . Ako 25-ročný dokončil rukopis pedagogického spisu
Kniha o moudrém a křesťanském vychovávaní dítek (1786). V duchu osvietenských ideí horlí za hospodárske a sociálne povznesenie
širokých ľudových más. Ako zástupca prirodzenej výchovy žiadal, aby sa vo výchove prihliadalo na vývinové etapy rozvoja ľudskej osobnosti
už od narodenia dieťaťa. Žiadal tiež, aby sa vychovávateľ, U, vo výchovnej práci opieral o psychologické poznatky. Poznanie psychiky
dieťaťa pomáha aj pri usmerňovaní voľby povolania. Rodinu pokladá za dôležité činitele. Školskú dochádzku od 6. do 15. roku pokladá za
povinnú, prihovára sa za jednotné základné vzdelanie pre všetku mládež bez rozdielu sociálneho pôvodu a pohlavia. Namiesto latinského
jazyka odporúča moderné jazyky, no za vyučovací jazyk pokladá materinský jazyk žiakov.
Lehocký radí, aby sa v školskej výchove viedli
záznamy o pozorovaní žiakov!!!
dielo: Väčší šlabikár pre dedinské školy a domácu potrebu.
Ivan Branislav Zoch (1843 – 1921)
Pochádzal z Jaseňovej na Orave. Študoval v BB, Tešíne, Šoproni a Levoči, na univerzite vo Viedni a
Erlangene. Pôsobil ako profesor na gymnáziu v Revúcej, jeho zásluhou sa tam vybudoval fyzikálny kabinet, zriadil kamenotlačiarenskú dielňu.
Potom pôsobil ako profesor na reálke v Osijeku (Chorvátsko), v Sarajeve, v Petrovci. V r. 1908 sa vrátil na Slovensko.
Napísal prvú
učebnicu v slovenskom jazyku Physika čili silozpyt, Počitky názornej merby pre nižšie gymnáziá a semeniská, Krátky návod
k vyučovaniu telocviku, Psychológia zostala v rukopise. V práci Metodika nastava v ljetopisu (Metodika písania 1896) sa hlási
ku Komenskému.
Samuel TešedíK (1742 – 1820)
Pochádzal z obce Alberti, kde bol jeho otec evanjelickým farárom. Po skončení strednej školy sa venoval výchovnej práci ako domáci U v zámožnejších bratislavských rodinách. V Halle a v Erlangene študoval na univerzite. Okrem filozofie a teológie sa venoval aj prírodným vedám a lekárstvu. V Sarvaši pôsobil ako evanjelický farár.
Podporoval osvietenské snahy, aby sa školské vzdelávanie sprístupnilo aj ľudu. V r. 1777 sa vyjadril k reforme školského
poriadku. V r. 1779 zriadil poľnohospodársko – priemyselnú školu, mnohí to označujú ako ústav.
Mal dva stupne: 1. základná
všeobecnovzdelávacia škola (čítať, písať,počítať,vecné poznatky)
2. mal charakter praktickej strednej školy, kde sa žiaci pripravovali na praktické povolanie (zemepis, prírodopis, fyzika, zdravotník, staviteľstvo, peňažníctvo, obchod, pedagogika)
Ústav bol
otvorený aj pre deti a mládež z chudobnejších rodín. Od štátu nedostával žiadne peniaze. Charakteristickými znakmi Tešedíkovej reformnej
činnosti uskutočňovanej v ústave bolo zaradenie reálnych predmetov do obsahu vyučovania, spojenie vyučovania s výrobnou prácou. Ústav mal
pozemok a remeselnícke dielne Tešedík dbal, aby sa deti nezaťažoval telesnými prácami, rešpektoval záujem detí o druhy prác. Výber prác
sa prispôsobil miestnym pomerom v poľnohospodárstve s prihliadnutím na ročné obdobie a na vekovú primeranosť. Táto škola bola jediná v
Uhorsku. Najviac detí tam chodilo v zime (okolo 900 žiakov).
Tešedík dostal od cárovnej Kataríny II. ponuku, aby urobil reformu v školstve
aj v Rusku.
Pedagogické názory.
Tešedík chcel mať takú výchovnú inštitúciu, ktorá by bola aj
vzdelávacím obsahom spojená so životom. Vychádzal z hesla, že nie pre školu, ale pre život sa učíme. Vo vyučovaní prikladá dôležitosť
praktickým cvičeniam. Kritizuje biedne hmotné postavenie U.
Za cieľ výchovy pokladá rozvoj telesných a duševných schopností. Ako
stúpenec prirodzenej výchovy žiada, aby vo výchove brali do úvahy osobitosti žiakov a ak si to okolnosti vyžadujú, treba aj individuálne
pristupovať k chovancom. Tešedík skĺbil výchovu kresťanskú s osvietensko – racionálnu. V náboženstve vidí hlavný prostriedok mravnej
výchovy.
Názory na reformu školstva, výchovu a vzdelanie vyjadril v diele Roľník v Uhorsku, čím je a čím by mal byť
(1780). Pre potreby školy napísal učebnicu Knižečka k čítaní a k prvním začátkúm vzdělání školských dítek
(1780).
Samuel Ormis (1824 – 1875)
Narodil sa v Revúcej, strednú školu absolvoval v Banskej Štiavnici. Bol
nadaný, za dobré výsledky a vysoké mravné kvality dostával štipendiu. Pôsobil v spolku Jednota bratskej mládeže. Na bratislavskom lýceu
absolvoval dvojročný teologický kurz. Počas štúdia spoznal pedagogické dielka významných pedagógov. Pôsobil ako vychovávateľ, potom na
lýceu v B. Štiavnici. Potom pôsobil ako evanjelický farár v Nižnej Slanej, jeho pedagogická činnosť vrcholí na Slovenskom gymnáziu
v Revúcej. Z jeho iniciatívy vznikol pri gym. učiteľský seminár. Venoval sa aj výchove dospelých. Pedagogické myslenie vychádza zo
základných princípov: národnosť, humanizmus, demokratickosť.
Ormis zastáva názor, že ženám sa má dostať také vzdelanie, aby mohli
zastávať i dôležité činnosti v spoločnosti (učiteľské, lekárske povolanie)
Napísal učebnice Krátky zemepis (1850),
Stručný prírodopis, I. diel Živočíchopis (1851), Šľabikár. Najhodnotnejším pedagogickým dielom S.
Ormisa je Výchovoveda pre seminaristov a rodičov. – I. diel Chovoveda (1871), II. diel Učboveda
(1874), II diel Spôsoboveda nedokončil.
I. diel – (všeobec pg) – cieľ, obsah, prostriedky výchovy
II. diel – teória
vyučovania, zdôrazňoval využitie poznatkov iných vied hl. ps.
August HOrislav ŠkultÉTy (1819 – 1892)
-
profesor a prvý riaditeľ gymnázia v Revúcej.
Ako študent na lýceu v Bratislave sa zapájal do práce v Slovenskom
ústave. Istý čas zastával úrad duchovného v evanjelickej cirkvi.
Jeho odbornom bola jazykoveda a literárna teória pre deti a mládež.
Vydal Zorničku v dvoch zväzkoch a Rečňovanky pre slovenské školy. V diele Pamäti slov. ev. a v. gymnázia a sním spojeného
učiteľského semeniska vo Veľkej Revúcej.
Martin Čulen (1823 – 1894)
- národný
buditeľ, pedagóg, organizátor národnopolitických a kultúrnych podujatí a zakladateľ slovenského stredného školstva, čo mu vyslúžilo
časté prenasledovanie zo strany školských úradov.
Pôsobil ako profesor matematiky na gymnáziu v BB, v Bratislave, v Szatmáre,
potom opäť v BB. Banskobystrické gymnázium dosiahlo v tom čase veľmi dobrú úroveň, na čom mali zásluhu viacerí slovenskí profesori,
ktorí tu pôsobili. Po odchode M. Čulena do Levoče sa banskobystrické gymnázium pomaďarčovalo.
Z iniciatívy M. Čulena vzniklo v r. 1869
v Kláštore pod Znievom tretie slovenské nižšie gymnázium. Čulen vypracoval učebný plán, do ktorého zaradil okrem humanitných predmetov aj
poľnohospodárstvo, lesníctvo, staviteľstvo. Napísal učebnicu pre 1. a 2. triedu nižšieho gymnázia Počtoveda čili aritmetika pre I –
III. triedu (1866)
Ľudovít Štúr ( – )
vedúca osobnosť slov. národného hnutia v 40 – 50 r. 19
storočia.
V Slovenských národných novinách podáva učebný plán škôl: nedeľných
a) pre nevedomých
b) pre
podučených.
Memorandum národa slovenského (1861):
požiadavky: – uznať slovenčinu ako jazyk verejný a
cirkevný
– aby bola zriadená sloven. právnická akadémia
– aby bola zriadená sloven. katedra SO a lit. na peštianskej
univerzite
– po neúspechu memorand. akcií, priniesla slov. inteligencia svoju činnosť do kult. oblasti
Banskobystrické
katolícke gymnázium:
– v r. 1850 – 1855 – vyuč. jazyk: slovenčina, pomocný jazyk nemčina.
– po roku 1855 slov. je
riadnym predmetom a pomocným jazykom
Zásluhy na poslovenčení: Jozef Kozáček, Štefan Moyzes
Zvolenská stolica (po vydaní Októbrového
diplomu 1860), aby z gymnázia odišli českí profesori a úradníci j – maďarčina (miestodržiteľstvo vyhorelo).
Založenie
Slovenských gymnázií
Bachov režim brzdil rozvoj národného stredného školstva na Slovensku aj napriek proklamovanej národnej
rovnoprávnosti. Priaznivejšie podmienky na slovenské národné hnutie sa otvorili odstránením Bachovho absolutizmu 1/2 18. storočia. V 60.
rokoch sa otvorili tri slovenské gymnáziá: v Revúcej, v Martine a v Kláštore pod Znievom. Keďže štát ich nepodporil, na ich založenie sa
organizovali zbierky. Okrem toho, že sa podielali na výchove národnej inteligencie, stali sa významnými centrami kultúrno – osvetovej práce.
V r 1874 – 75 boli násilne zrušené štátnymi a cirkevnými úradmi.
Gymnázium v Revúcej
vzniklo v r. 1862 bolo
jediným osemročným ústavom vyučovalo sa v materinskom jazyku. Študovalo tu 554 žiakov. Malo humanitný charakter keďže najviac vyučovacieho
času sa venovalo spoločenskovedným učebným predmetom, najmä vyučovaniu klasických a moderných jazykov (nemčina, maďarčina).
Snahy o
zavedenie predmetov náuky o hospodárstve (a tým zmeniť humanitný obsah vzdelávania) boli neúspešné.
1868 - pri gymnáziu vznikol U
seminár, jeho činnosť zanikla v r. 1874 spolu s gymnáziom. Po rakúsko – maďarskom vyrovnaní to bol jediný U ústav na území Slovenska
s vyučovacím jazykom slovenským. Prvým riaditeľom bol A. H. Škultéty. Pôsobil tu S. Ormis, I. B. Zoch, R. Homola, M. Kovalenský, J.
Holub.
Gymnázium v Kláštore pod Znievom
s vyučovaním sa začalo v školskom roku 1869/70 v prvej a druhej triede.
Vybudovalo sa ako nižšia stredná škola s celoslovenskou pôsobnosťou. Nadobudlo charakter reálneho gymnázia. Okrem všeobecnovzdelávacích
predmetov sa vyučovalo poľnohospodárske a lesnícke meračstvo, staviteľstvo, nepovinné predmety: ovocinárstvo, včelárstvo, národné
hospodárstvo. Gymnázium dosiahlo dobrú pedagogickú a odbornú úroveň. Prvým riaditeľom bol M. Čulen, vyučoval tam G. G. Zaymus, S. J.
Zachej, dr. M Karauš, K Zenner. Gymnázium zaniklo v r. 1874.
Gymnázium v Martine
vzniklo v r. 1867 ako štvortriedne,
zriadila sa tu ešte prípravná trieda. Časť žiakov po skončení 4. triedy pokračovalo v štúdiu na revúckom gymnáziu. Aj toto gymnázium
malo humanitný charakter, učila sa tu aj nemčina a maďarčina. Škola mala knižnicu a bola vybavená učebnými pomôckami. Prvým riaditeľom
bol M. Kramár, vyučovali tu J. Nedobrý, J. Institoris, G. Dérer, J. Kadavý. Zaniklo v roku 1875.
Profesori týchto gymnázii prispeli
k rozvoju pedagogickej spisby.
Vznikli 1. slovenské pg. časopisy : priateľ školy a literatúry
slov. národná učiteľ
konfesionálna škola
dom a škola
Prostredníctvom nich sa slov U dozvedeli o názornosti J.A.K,Roussea,Pestalocziho,
Herbarta.
Ratio edUcationis 1777
za vlády Márie Terézie
Prvá jednotná sústava
výchovy a vzdelávania v dejinách našej kultúry. Obsahuje jednotnú školskú sústavu od národných škôl po univerzitu. Má 3
časti:
I. časť - Občianske organizačné zabezpečenie škôl, zaoberá sa hospodárskou politikou
škôl
Rozoberá tu problematiku rozdelenia Uhorska. Zaregistrovaných bolo 8 obvodov: budínsky, bratislavský, banskobystrický,
košický, užhorodský, veľkovaradínsky, záhrebský, gyorský. Ratio pojednávalo o tom, kto mohol byť členom magistrátu: riaditeľ, duchovný,
profesor humanitných vied, tajomník, starší profesor práva, teológie, filozofie.
II. časť - samotná organizácia a obsah vyučovania 4 časti:
a) konkretizuje podmienky ľudových škôl. Na malých školách okrem katechétu pôsobil len jeden učiteľ: poznávanie písmen, spájanie slabík, čítanie kníh, pravopis, krasopis, počty, poznatky potrebné pre počestný rodinný život. Niektorí sa učili aj latinčinu a nemčinu.
b) latinské školy na území Uhorska: všetky zákony a právne predpisy, kráľovské rozhodnutia boli v latinčine, stala sa skoro vrodeným jazykom. Pre všetkých bola povinná kresťanská a mravná náuka, písanie, počty, prírodopis, latinský prejav so zameraním na štýlový prejav a myslenie. Niektorí sa učili aj grécky jazyk, geometriu, základy domáceho a prirodzeného práva.
c) kráľovské gymnáziá v Uhorsku – zameranosť na humanitné vedy: poetika, rétorika
d) kráľovské akadémie v Uhorsku – organizovali sa tu 4 katedry: filozofia, matematika, fyzika, história. Študenti museli absolvovať aj prednášky z práva a ekonomiky.
III. časť
Hovorí o vnútornej potrebe správy škôl. Zaoberá sa poriadkom, pravidlami, disciplínou na školách. Má 3 oblasti:
– určuje pravidlá pre riaditeľov a profesorov
– oblasť zameraná na študentov
– oblasť zameraná na rodičov
Hovorí sa tu
o prostriedkoch, ktoré vedú k súťaživosti, motivačnú faktory. Každý mesiac by sa mali žiaci preskúšať a zaradiť do prospechových
skupín. Odmena – možnosť navštevovať prednášky, prázdniny, vecné odmeny.
Nebola vyriešená otázka: Kto bude financovať
školy?
Ratio educationis 1806
za vlády Jozefa II – jeho zásady boli viac politické ako
pedagogické
Jednoduchšie, kratšie, doplnilo predchádzajúce Ratio
Sústava verejnej výchovy a školského vzdelávania v Uhorskom
kráľovstve a k nemu pripojených provincií. Bolo zamerané na ľudové školy s materinským jazykom. Učebnice, dievčenské školy, gymnáziá,
hovorilo sa tu aj o štúdiu na filozofickej fakulte (teoretická a experimentálna mechanika, geometria, vyššia matematika, estetika, vojenská
veda, poľnohospodárstvo, praktická astronómia, heraldika, diplomatika, numizmatika)
Lekárska fakulta – 5 rokov: 3 roky prednášky
2 roky prax, špeciálna terapia
Školské základniny – na čo majú byť použité školské výdavky – spravovanie budov, zabezpečenie primeraného platu, priznanie odmien za záslužnú prácu, podpora na dôchodky.
Literatúra: T. Srogoň, J.Cach, J. Mútej, J. Schubert:
Dejiny školstva a pedagogiky, SPN Bratislava 1986
Prednášky, pedagogická komunikácia, Bella