Jeden deň maturanta

Byť maturantom nie je jednoduché. Byť gymnazistom je ešte menej jednoduché. Byť však gymnazistom aj maturantom naraz znamená maximálnu hrôzu a totálny horor.

Každý má pred sebou vidinu mája, ktorý sa mieša so strachom z "ústnych" maturít s radosťou z finále, odchodu kade ľahšie, večné opustenie "otrasných oranžových/zelených/ako chcete/ stien. Najväčšia vidina však prichádza ráno tesne po zazvonení budíka – vidina ďalšieho dňa – a zároveň vidina teplej periny, ktorá na nás pôsobí trojnásobnou gravitačnou silou.

Čo by ste si vybrali vy? Ak sa rozhodnete pre druhú možnosť (a mnohí sa pre ňu naozaj rozhodnú), môžete očakávať celú kopu kvetnatých vyhrážok z úst našich profesorov a profesoriek. Samozrejme, mnohí neradi strácame čas počúvaním všakovakých výstrah ("takto určite nezmaturuješ" "na moje hodiny rozhodne chodiť budeš" "ako si to predstavuješ" "ty na to kašleš" "zavolám tvojej matke" a pod.), a preto zaklapnú budík, odtackajú sa do kúpeľne, nahodia sa do narýchlo zvoleného outfitu a hajde z domu preč. Znova. A znova.

Konkrétne moja maličkosť. Čím viac rán pribúda, tým dlhšie mi trvá cesta z postele do kúpeľne (a späť), v septembri som sa naučila raňajkovať, no dnes už musím bežať na bus, ktorý som celý život stíhala – maturitný ročník je proste vymyslený preto, aby porušoval pravidlá. Aby menil biorytmus. Aby ničil náladu.

V autobuse sa zvyčajne zíde hromádka študentov s kyslými výrazmi v tvári, kruhmi pod očami a strapatými vlasmi (hlavne keď je vonku pod nulou A prší A/ALEBO sneží, teda snežoprší....)

7:55 – v triede sedí len zopár ľudí (väčšinou dochádzajúci. "Mešťania" sa ponáhľať nemusia. Stačí predsa vstať o 7:45, no nie? Keď nejde o život, nejde ani o vstávanie.)

7:57 – Zvoní. Všetky normálne školy nastavia zvonec na ôsmu, iba tej našej sa pokazili hodinky... navyše profesori si "nič nevšimli" – však zvoní tak ako má! Posledné prispaté ksichty vrážajú do dverí a náhlia sa do lavíc.

8:10 – Príchod profesora... zvyčajne skôr nechodí – chvalabohu:))

8:43 – koniec hodiny, zvoní na prestávku. Mnohí potrebujú na vécko. Na vécku prichádzajú na to, že aj mnohí iní sa náhlia na to isté miesto, takže niekedy trvá aj desať minút, kým človek vystrieda 5 WC, kým si nájde voľnú kabínku. Ehm, dlhá veta. Samozrejme, reč je o dievčatách. Začínam mať podozrenie, že slovenské baby majú veľké problémy s močovými cestami.

8: 52 – už zase zvoní. Už zase zvoní skôr. Poslední čakajúci na véckach to musia vzdať a hajde do triedy. Samozrejme, niet čas sa najesť, niet čas vybrať si pomôcky, tobôž nie ešte si niečo aj zopakovať....

A takto to pokračuje celý deň, až kým nepríde posledná hodina a maturanti odbiehajú domov/na bus/na krúžky/ športovať alebo učiť sa maturitné témy. Keď konečne dorazia do hniezda (ja zvyčajne v polospánku spadnem z dvier autobusu), s úľavou zaľahnú do búdy/postele. Nič viac si ich mladý organizmus nepraje.

November, chlad, a mraky nedovolia mozgu pracovať v normálnom režime, tak sa obchody vytešujú, ich káva mizne z pultov rýchlosťou svetla... a mladí si zvykajú na kofeín, presedia pol dňa pred počítačom, ťukajú do netových slovníkov počas prekladania maturitného textu, četujú s kamošmi, rozoberajú babu z béčky, chalana z céčky alebo bohvieodkiaľ, občas skontrolujú chladničku, ktorá sa k večeru podozrivo vyprázdňuje, volajú partnerom, že ešte musia dokončiť projekt na deják, zapnú si repráky a počítajú matiku.... možností je mnoho... zdravie je však len jedno...

Čo narobíme, je to moderná mládež s modernou technikou (alebo skôr moderná technika s modernou mládežou?), konzumná spoločnosť a veľké očakávania... mľandravé svaly, únava, málo času, stres u mladučkých ľudí – poklona tým, ktorých to ešte nepohltilo a zachovávajú si chladnú hlavu! Tí, ktorým už previera, hor sa do studeného jazierka ochladiť si maturitné vášne! Alebo si vyčistite čižmy, precvičte si maturitné testy, Mikuláš sa blíži!

To bol vtip:)))

Nakoniec, veď všetci sú blázni, iba ja som lietadlo!