ZRPŠ

Skratka ZRPŠ, bežne známa ako „rodičovské“, znamená pre každého žiaka či študenta niečo iné. Niektorí sa jej boja, lebo rodičia sa kvôli nej dozvedia o všetkých zatajených zlých známkach a poznámkach. Niektorým je úplne ukradnutá, rovnako ako celá škola. Pre niektorých zas signalizuje, že sa od rodičov dozvedia nejaké zaujímavé zákulisné informácie, ktoré učiteľkám niekedy vykĺznu. Jedno však všetkých školopovinných aj „školodobrovoľných“ spája: o priebehu sa dozvedia len od z druhej ruky, keďže sa rodičovského združenia osobne nezúčastňujú. Preto keď som dostala možnosť jedného sa zúčastniť (z dôvodov, ktoré sú pomerne komplikované, takže ich nebudem rozoberať) a spoznať túto neoddeliteľnú súčasť cesty za vzdelaním aj z druhej strany, neváhala som.

Čerstvých dvadsaťjeden na krku a veci ako školské zvonenie či prezuvky už zatlačené do vzdialených spomienok, sedím si tak v miniatúrnej lavici na miniatúrnej stoličke v triede s tabuľkou 4.A, úhľadne napísaným zoznamom vybraných slov na tabuli a zástupom vrecúšok s hygienickými potrebami zavesenými na stene. Pobavene sledujem, ako zopár mamičiek hádže závistlivé pohľady na moje takmer nulové vrásky a postavu nepoznačenú tehotenstvom (keďže nie je akým, čo ale ony nevedia). Rodičov pribúda, triedna učiteľka pozrie na hodinky a presne načas začína úvodné privítanie, následne začne rozdávať papieriky s prihlasovacím menom a heslom do internetovej žiackej knižky každého žiaka. Prekvapene vypleštím oči. Internetové žiacke knižky? Učiteľka sa zrazu skloní nad katedru a začne niečo hľadať v počítači. V počítači. Na jej stole v triede. Dobre, uznávam, od mojich mladých liet nejaký ten čas uplynul a pokrok preniká všade. Prekonám teda pozitívny šok a ďalej sa sústredím na učiteľkin monológ. Cituje školský poriadok a zdôrazňuje zákaz farbenia vlasov, maľovania sa a lakovania nechtov. Vzápätí tak trochu vyplašene oznamuje, že u chlapcov sa už začína prejavovať puberta: predvádzajú sa pred dievčatami, majú nevhodné poznámky a nevhodný slovník. A ja len začudovane počúvam, aká je súčasná generácia desaťročných. Kde sú tie dievčatá v pestrofarebnom neladiacom oblečení s dvoma vrkočmi a hanbliví chlapci, ktorí celé dni behajú za futbalovou loptou? Čo všetko sa ešte od môjho detstva zmenilo? Učiteľka rozpráva a rozpráva, ja sústredene počúvam a poctivo si popritom píšem poznámky, rovnako ako kedysi moja mama. A na mojej tvári sa neustále strieda prekvapenie a úsmev...

Ak budete mať niekedy šancu zúčastniť sa tohto pre žiakov nedostupného rituálu aj vy, skúste to. A vychutnajte si to – o niekoľko rokov už totiž budete chodiť povinne, pravidelne a so strachom, koľko peňazí treba zasa zaplatiť a čo všetko vaše dieťa stihlo vyviesť...