Žite čarom svojho detstva aj dnes! No a čo, že ste medzitým dospeli?!

Dnes som čítala zaujímavý článok o živote detí, ktoré vyrastali v sladkých rokoch deväťdesiatych. Text ma zaujal najmä preto, lebo k tým deťom som patrila aj ja. A tak som sa pri čítaní usmievala ako slniečko, pri ďalšom odseku sa mi tisli slzy do očí, inokedy som vykríkla celá vzrušená: „Presne tak to bolo! Aj ja som sledovala tie isté seriály, rozprávky či filmy, bavili ma tie isté hry, kapely, relácie... Ako mi len bolo fajn!"

Bolo úžasné hrať sa celý deň na ulici, stavať si z orgovánových kríkov bunkre, skákať gumu, sledovať Esmeraldu či hrať Nintendo. Nadšene som vychovávala svoje mini mačičky, hladkala kačiatka aj kuriatka, rozprávala som sliepkam rozprávky, spievala králikom pesničky, smiala sa na prasiatku, ktoré na mňa z maštale zvedavo zízalo, z kohúta, ktorý si ma podozrievavo premeriaval.

Večer som s babkou netrpezlivo čakala na nový diel Esmeraldy, písala si denník ozajstným perom na voňavý papier, tancovala som s kamošmi na Macarenu, chodila som sa s nimi bicyklovať, hrávali sme bedminton, kopali loptu o stenu, nahrávali pesničky na kazetu, kreslili kriedou na asfalt... Páčila sa mi copatá Britney Spears a z plagátov v izbe sa na mňa usmievali chalani z Backstreet Boys. Aj baby zo Spice Girls.

Čítala som Troch pátračov, chcela som byť ako pátrač Jupiter, princezná Mia či Harry Potter. Ani Mr. Bean ešte nebol totálne trápny a totálne opozeraný. Ani Majster N, ani chalani z Kakaa, ani modrí šmolkovia. Všade som nosila šuštiaky, stačili mi obyčajné biele cvičky, kockované košele či tepláková súprava s krásavicou Barbie na hrudi. V družine sme liezli po farebných preliezkach, skrývali sa za kríkmi a stromami, hrávali sme telefón...

Boli to fantastické časy. Vyrastala som na dedine, na čerstvom vzduchu, na ulici. Každý večer som sledovala babku, ako kŕmi kačky, videla som, ako sa zabíja prasiatko, ako sa robí víno, tešila som sa z lastovičieho hniezda, čerstvých vajec, zeleniny, ovocia. Och, sladké roky deväťdesiate. Veru tak.

Dnes žijem v tvrdej realite, ktorá ma občas hnevá, inokedy trápi. Naučila som sa, aké prchavé a krehké je ľudské šťastie, pohltili ma povinnosti, problémy, starosti, úlohy... Dospelí blúdia životom a neustále niečo riešia, zháňajú peniaze, boja sa o seba, o svoju rodinu, sťažujú sa a hromžia, smútia za minulosťou a budúcnosť ich desí...

Dospelí zabúdajú, aké to je byť dieťaťom, zabúdajú sa tešiť zo zubatého slniečka, z bohatej úrody, z pokojného večera a jasnej oblohy plnej hviezd. Už si nedokážu spomenúť, ako sa kedysi tešili zo všetkého, čo ich obklopovalo. Nevedia, o čom kedysi snívali. Kedysi, keď boli deťmi a všetko bolo vzrušujúco krásne a tak krásne vzrušujúce.

Svet sa možno zmenil, možno sme sa zmenili my. Niektoré veci zmizli, stratili sa, odišli. Deti sa už nehrajú na uliciach, rodičia nepracujú na poliach a nepečú domáci chlieb. Človek by si myslel, že nám technológie zjednodušujú život, že nám tie moderné prístroje šetria čas, aby sme sa mohli venovať sami sebe či svojim najbližším. Často je to práve naopak.

Technológie nás vzďaľujú od prírody, od všetkých zázrakov, ktoré nás v detstve tak veľmi tešili, oberajú nás o spoločné chvíle, o snahu získavať skutočných kamarátov v skutočných miestnostiach. Namiesto vôní, zvukov, pohľadov a iskrenia čumíme na monitor a v duši sme stále osamelejší. A na vine nie sú len tie technológie, ale aj my. Ľudia.

Prajem vám krásny zvyšok letných dní, milí Zonesáci! Krásnych, slnečných, dobrodružných a vášnivých. Či už na brigáde, vo svete či doma, pri mori alebo jazere, na balkóne, s knihou či udicou v ruke... Užívajte si každý deň, každý okamih, zbierajte zážitky a veľa sa smejte. Aj keď sa vám práve nechce!!!