Tak si so mnou opakuj
Nebojím sa žiadnych strát
Tak si so mou opakuj
Pôjdem s tebou
stále
Tak si so mnou opakuj
Nestratí nič kto má rád
Tak si so mou opakuj
Pôjdem s tebou stále
Len o jeden deň
túžim
dlhšie žiť
Len o jeden deň
dlhšie dýchať chcem
Tak si so mnou opakuj
Žiť je viac než niečo mať
Tak si so mou
opakuj
Staré slovo nádej
Tak si so mnou opakuj
Žiť je viac než umierať
Tak si so mou opakuj
Stále šancu máme
Cez plece tričko
Na ňom veľký otáznik
Mať v sebe náskok bežca
Bežca po hradských
Mať Šancu
tam
kam sám chceš ísť
Mať Šancu tam
kam sám chceš ísť
V teniskách ľahkosť
V slnku cieľ
Kto by ti nádej
závidel
Veď slnko môže každý nájsť
Do jeho výšky v sebe rásť
Stále rásť Stále rásť
Stále rásť
Vedieť sa
zmeniť ak chceš
Ak chceš na perie
A bežať traťou
ktorú vietor vyberie
Mať Šancu tam
kam sám chceš ísť
Mať Šancu
tam
kam sám chceš ísť
Mať dobrý kurz
A zásobu snov
A dievča s krásnou odvahou
Pod slnkom
vlastné slnko nájsť
Do
jeho výšky v sebe rásť
Stále rásť Stále rásť
Stále rásť
Ľakajú sa
klietky rúk
pasce krásnych slov
Ľakajú sa zradnej siete sľubov
Nad konármi hliadkujú
v modrom území
Kde sa končí revír
vrán a supov
Nad tulákmi držia stráž
niet tam víťazov
Tak leť aj keď nevyhráš
nad zemskou príťažou
Kalendáre
návratov
každý v krídlach má
V javoroch si tiché hniezda hnetú
Polia sú ich záhradou
strechou čierna tma
nad ľudskými
vtáčie cesty vedú
Nad tulákmi držia stráž
niet tam víťazov
Tak leť aj keď nevyhráš
nad zemskou príťažou
S nimi
môžeš ísť tam kde hviezdy spať
žiadne tiene zrád tam nie sú
S nimi môžeš ísť
Nežobrú že chcú mať viac
ako dáva
klas
Nemučí ich závisť
údel Kainov
Neženie ich blázon čas
neženie ich čas
Zem ich ľúbi svojou láskou tajnou
Už ide nocou stará kára
mesiac svieti ako päták
A láska ťažká ako skala
Už cíti dlhú zimu v
pätách
Už ide nocou stará kára
A električky letia lístím
Ulica smutno zaplakala
A vzduch je decembrovo čistý
Už ide
nocou stará kára
Už počuť smutný rytmus kolies
Nalej mi pravdy do pohára
Do očú čo si myslíš povedz
Už ide nocou stará
kára
Ten kto ju tlačí ticho píska
Počúvaj toho pesničkára
A ešte chvíľu buď mi blízka
Už ide nocou stará kára
Tak
nech sa páči ak chceš choď
Už sa tá láska odohrala
A smútok prišiel vlastne vhod
Už ide nocou stará kára
Vezú v nej leto
rozobrané
A na dvoch odvrátených tvárach
Lesknú sa hviezdy trocha slané
Na konci
bieleho domu
býval Ján,
chcel nosiť kvety – nemal komu,
mládenec Ján
Smútok je večer ostrý ako nôž
a bol s ním
Ján,
cez okno vošli Pravda a Lož,
mohol si vybrať Ján
Mohol si vybrať Pravdu a Lož
slabý Ján,
mohol si vybrať Pravdu a
Lož
váhavý Ján
Mladú, krásnu a vábivú
Lož videl Ján,
starú, všednú a plesnivú
Pravdu spoznal Ján
Večer je
tupý ako nôž,
stratený je Ján,
odišli navždy Pravda a Lož,
zostal len smútok a Ján
Človek je navždy sám,
keď spozná
Pravdu a Lož,
človek je navždy sám
tak ako Ján
Smiech je praskot suchých konárov,
to vie i Ján,
smiech je praskot suchých
konárov,
mŕtvy je Ján
Cez more cez oheň láska nás prevedie
Hravo nás podvedie telom aj v
duši
Len žiadne spovede lepšie nič nevedieť
V najlepšom prípade len niečo tušiť.
Vie to aj piatačik, vie to riaditeľ
školy
Že láska občas tak nádherne bolí
Miluje dotyky tance a gestá
Neverných odmení a verných trestá.
Láska Bože láska
kde Ťa ľudia berú
Vyhlasujem veľkú amnestiu na neveru.
Láska Bože láska kde ťa ľudia berú,
Láska Bože láska, óoo
...
Láska má recidívy tak dlho kým sme živí
nikdy jej nie je dosť má čudnú minulosť
Láska je zázrak ktorý sa koná
bežne
Chalani sú z nej chorí dievčatá také nežné.
Láska je kukla ktorá sa na motýľa zmení
Až keď mu krídla zhoria,
vie
pravdu o plameni.
Nikdy sa nenaučím v dlhých radoch stáť
Veriť že nemáme ísť hlavou proti
múru
Od tej hry pre dospelých nemám pravidlá
Aj keď ju okolo nás takmer každý hrá
Nechcem byť vyliečený cenou prvých
strát
Vo vreckách mapu všetkých zadných vchodov
Sadať si k iným radám včera zajtra dnes
Mať presne vyrátané čo sú dve a
dve
Tak ma cháp, alebo tráp
Sú rôzne štýly ako sa môžme mýliť
Tak ma cháp, alebo tráp
Ja veľa znesiem – mýlim sa celkom
presne
cháp alebo tráp
Zhrdzaviem v daždi
Neviem čo vie vraj každý
Vie každý to vie
Iba ja nie!
Nikdy sa nenaučím v
dlhých radoch stáť
Veriť že nemáme ísť hlavou proti múru
Od tej hry pre dospelých nemám pravidlá
Aj keď ju okolo nás takmer
každý hrá
Každý vie že dve a dve
Sú predsa štyri, tak ich to naučili
V ten vzácny deň som v škole chýbal
Preto sa presne
mýlim
V tom že dve a dve
sú iba štyri, tak ich to naučili
Vie každý to vie
Iba ja nie!
Vieš že nemám rád hru na cestu hore schodmi
radšej budem stáť na koncertoch svojích rodných
Vždy sám seba nájsť to je
to umenie žiť
Vieš že nechcem mať to čo chcú mať všetci snobi
stačí malý skrat ten aj z mála zázrak robí
Vždy sám seba
nájsť to je to umenie žiť
dívať sa priamo do očí zlým aj dobrým
dobrým aj zlým
V životných búrkach stáť vie len správny
chlap
to je môj nepokoj tak ma stále cháp
zabudni na drobné mince hriechov v nás
Vieš že nemám rád frajerov čo všetko vedia
v
pózach drieme had klamať telom nie je veda
Vždy sám seba nájsť to je to umenie žiť
dívať sa priamo do očí zlým aj
dobrým
dobrým aj zlým
Mám tristo mesiacov
a na knižke nič.
Učňovku zo
žúrov,
chýba mi spoluhráč.
Všetko vraj viem,
poznám svoj tieň,
som kamoš túlavých vrán.
Mám tristo mesiacov
a v krvi
bič,
ja som z tých kocúrov,
čo dávno zvládli plač.
Tvrdší než kov,
nepriateľ slov,
za dvacku dobráka hrám.
Večne
sám.
Priateľ snov.
Chlap s nálepkou flákač,
platím vždy aj za iných.
Smútok mi dôverne vŕta
do hĺbok, kde nedovidíš.
S
výhrou stou
ma ulica láka
vsadiť si na faloš dní.
Vrátim však dlžoby z útrap
bankárom z uličných skrýš.
Mám tristo
mesiacov
a v krvi bič.
Študenti, vojaci, neznáme dievčatá,
vy všetci okolo, začnite
žiť!
Čo bolo, to je preč, mladosť je prehratá
ak iba čakáte na blahobyt.
Otcovia, sestričky, priatelia z ulice,
vy všetci
spokojní, prestaňte spať!
Láska je za rohom, hoďte jej udice,
chytí sa na háčik životných právd.
Milenky, tuláci, šťastní
aj nešťastní,
vy, ktorí dýchate stojatý vzduch!
Chýba vám oxygén, na ktorom letia sny,
stačí sa odpútať, prekročiť
kruh.
Černosi, belosi, žltí aj miešaní,
spoločne zachráňme náš starý svet
pred vojnou, pred strachom. Nie iba rečami,
to
predsa nestačí na šťastný let.
Študenti, vojaci, neznáme dievčatá,
vy všetci okolo, začnite žiť!
Čo bolo, to je preč,
mladosť je prehratá,
ak iba čakáte na blahobyt.
Priveľa rozumu je v tejto láske.
Mala si
povedať: „Buď iba môj!"
Niekedy nestačí' vravieť po hláske,
v objatí začína ten pravý boj.
Dni, roky, mesiace. Zmúdrie v
nich mladosť.
Rozum a srdce – to každý z nás má,
len neviem, ktorému urobiť zadosť,
zostaneš naveky nepriznaná.
Za úsmev
na tvári s cestičkou slzy
dávam ti mlčanie. Som predsa muž.
Nikdy však nebudem pre teba cudzí,
spomienky nezotrieš tak ako
rúž.
Buď šťastná, nepriznaná,
a nikdy nebuď sama.
Z diaľky sa budem dívať,
ako sa máš a či si živá.
Buď
šťastná, nepriznaná,
vek slúži omšu za nás.
Maj, čo si tajne želáš,
viem, že to bude veľa.
Priveľa rozumu je v tejto
láske.
Mala si povedať: „Buď iba môj!"
Niekedy nestačí' vravieť po hláske,
v objatí začinna ten pravý boj.
Dni, roky,
mesiace. Zmúdrie v nich mladosť.
Rozum a srdce – to každý z nás má,
len neviem, ktorému urobiť zadosť,
zostaneš naveky
nepriznaná.
Je trištvrte na jeseň,
čas, keď plačú muži.
Vráskaví a
nahí
prichádzajú už veciam na koreň.
Vietor ma k nim zanesie,
prisadnúť si túžim,
prekročiť ich prahy.
Do bolesti dní
trochu zaoriem.
Je trištvrte na jeseň,
čas, keď mrznú slzy.
Občas na zem padnú
ťažké ako olovený kameň.
Na neznámej
adrese
vzdialení a cudzí
žeravíme ranu,
so žiaľom si taktne potykáme.
Je trištvrte na jeseň,
bude celá zima.
Vzduch je
náhle redší,
v srdci leta zhrdzaveli stromy.
Čas prichádza expresné,
v očiach pozhasína.
Bez narkózy rečí.
Tak sa pred ním
potichučky skloním.
Bolo nás jedenásť, už nás je len desať
všetci ľudia vravia, že
nás budú vešať
lenže ten desiaty tíško sa vytratil
nech si vraj obesia iba nás deviatich.
No a ten deviaty bol tiež
neúprosný
A tak sme tu teraz zostali len ôsmi
Sľúbil nám ten ôsmy že nás nepodvedie
Ale ako vidno ostalo nás sedem.
A v tom
aj ten siedmy vydal sa na cesty
Ostali sme teda teraz iba šiesti
nuž a ten náš šiesty pustil tiež do gatí
A už sme tu iba –
kamaráti piati
Tuším má ten piaty dáky čudný výraz
Nenazdali sme sa a už sme len štyria
Ale aj ten štvrtý netúži do
raja
nenapádne zdúchol, a sme iba traja.
Zrazu vraví tretí čože nás už spája
tak sme tu zostali len kamarát a ja.
Len
kamarát a ja.
Už nás idú vešať darmo kričím rata
A tak som v tom nechal toho kamaráta.
Bolo nás jedenásť, už nás je len
desať.
Pôjdeme sa pozrieť keď ho budú vešať.
Podaj mi ruku, chcem mať kontakt so
životom,
už nejde o to, čo bolo, ale čo bude potom,
obzri sa okolo, ten svet, kde sa umiera,
je hore nohami a pripomína
netopiera.
Hľadám to miesto,
tam, kde sa dnes už neumiera,
hľadám...
Podaj mi ruku, odíď so mnou z tohto sveta,
ďaleko od
ľudí, na miesto, kde sa iba lieta,
obzri sa okolo, ten svet, kde sa umiera,
tam človek žije a zomrie ako zviera.
Hľadám to
miesto,
tam, kde sa dnes už neumiera,
hľadám...
Chyťme sa za ruky a poďme svietiť,
niekam tam, kde sa dnes neumiera,
spolu sa
vznietiť, roztopiť ľadom,
a vzájomne sa podopierať,
odhodiť obleky, piť z jednej rieky,
z tej, čo z každého z nás
vyviera,
vymyslieť lieky, dokopať prázdnotu
a nech si v kúte odumiera.
Hľadám to miesto,
tam, kde sa dnes už
neumiera,
hľadám...
Hej, pocestný nenič moje obrazy,
spomienku na môj budúci život,
na
ktorý si nikdy nezarobím ...
Hej, pocestný zahoď moje odkazy,
a skús mi sám povedať čo
zas neurobím ...
Keď prídem o vlasy a
odvahu
a schopnosť vrážať do ľudí,
keď zmením postoj k veciam, moju
nevšednosť a povahu viem,
že zostane to prirodzene večné
...
Hej, pocestný beriem strach a osudy,
deťom zo snov tie nepriehľadné obludy,
budem sa snažiť nech to vylepším ...
Hej,
pocestný všetci spolu rastieme,
každou cestou niekam spolu dôjdeme,
každým dňom trochu hlbšie do zeme ...
Keď prídem o vlasy a
odvahu
a schopnosť vrážať do ľudí,
keď zmením postoj k veciam, moju
nevšednosť a povahu viem,
že zostane to prirodzene večné
...
Prídeme o vlasy a odvahu
a schopnosť vrážať do ľudí,
zmeníme postoj k veciam, našu
nevšednosť a povahu ... viem,
že
zostane to prirodzene večné ...
Pozrel sa naňho a on nevedel, či pohľad patril jemu
ten jeho
sladký úsmev nevymenil by za žiadnu ženu
a neskôr, keď sa dali dokopy, tak prekonali trému
Tak, ako veril jemu, neveril ani sebe
samému
A potom prišla rana. Zbalil kufre, odišiel z Európy
Navyše s cudzím chlapom. Uznajte, to sa predsa nerobí
Proste to nejde
ďalej, keď ťa zradí chalan tvojho srdca
Tak ešte napísal mu list a jeho život uzrel konca
Napísal mu jednu vetu, že ho mal
rád
Napísal mu, že už nemá o čo tu stáť
Napísal mu jednu vetu, že ho mal rád
On ju bude čítať a bude sa smiať
Bože,
Bože, prečo sa s ľuďmi tak hráš
Bože, Bože, prečo lásku zabíjaš
veď láska nie je hriech
Hrá hudba mrazivá a ľudia v
rukách kvety párny počet
Prišli len príbuzní, ak dobre rátam, niečo vyše tucet
Niekedy syn nezdedí sexuálne pudy po
otcovi
človek, o ktorom hovoríme ako o buzerantovi
Kristínka by mala dnes už o dva roky dlhšie
vlasy
a plač mi skáče do slov vieš, keď zas a znova premietam si
ako visí prichytená v trhlinách vysokýh brál
nikto nezachytí
tvoje laná, keď sa zrútiš z kolmých skál
Bol som pri nej dole hneď kým jej výkrik doznel v ozvenách
a za viečkami našiel tlieť
dve zľaknuté svetielka
čo sa robí v mojich žilách o to sa nik nestaral
nikto nezachytí tvoje laná, keď sa zrútiš z kolmých
skál
Spíš Kristínka snáď len spíš, neverím poď a vstaň
ten pád bol možno len klam, spíš Kristínka snáď len spíš
ty
musíš hore ísť k oblakom sme už len na dotyk
ty si jediná z nás tak blízko pri oblakoch
Vydýchla mi v náručí, odvtedy sa
podvádzam
že Kristínka snáď iba spí, že ticho za ňu rozpráva
Tak sa platí za to, že mladá chcela vidieť z výšky brál
nikto
nezachytí tvoje laná, keď sa zrútiš z kolmých skál
S tebou som kráčal cestou
neistou,
s tebou som skladal vety z holých slov,
s tebou som lietal, kde som predtým stál.
Do cieľa som sa s tebou nedostal.
Vedú nás za láskou cesty slepých vtákov...
S tebou som veril, že deň nekončí,
s tebou som cítil parfém polnočný,
s tebou som
strácal všetky tajomstvá.
Do cieľa som sa s tebou nedostal.
Láska, viera, nádej
tak
ešte skús pri mne chvíľu stáť
Láska, viera, nádej
neber mi viac ako vládzeš dať
vráť sa k mojim dverám
klopať môžeš
zabudnúť
buď presne tá nezomieraj
v rieke žíl mi blúď.
Buď moja láska, viera, nádej
vypíš smútku prázdniny
buď tá
za ,ktorou spitý zájdem
s myšlienkami prázdnymi
nech ťa láska, viera, nádej má.
Láska, viera, nádej
urob ma anjelom
májovým
Láska, viera, nádej
vráť mi tú noc, keď len málo spím
tak ma nájdi v tmavých kútoch
z okien strhni závesy
iba ty
máš silu túto
pri mne stále si.
múdri i hlupáci mníšky a prasiatka
tá naša púť je
tu na zemi prikrátka
načo sa pechoriť načo sa trýzniť
láska je stále ten najlepší biznis
všetci sa zídeme raz v jednej
posteli
budeme mŕtvi a tak strašne dospelí
všetci sa zídeme raz v jednej posteli
budeme mŕtvi a tak strašne dospelí
králi a
veksláci, banky a zmenárne
je niečo nádherné čo nikdy nestarne
načo sa pechoriť načo sa trýzniť
láska je priatelia viac ako
biznis
všetci sa zídeme raz v jednej posteli
budeme mŕtvi a tak strašne dospelí
všetci sa zídeme raz v jednej posteli
budeme
mŕtvi a tak strašne dospelí
Že sa mi nechce robiť nemusíme rozoberať
ráno vstávať sily
ponaberať
spraviť kakavko a k tomu štrúdel
hlavu nafénovať ako pudel neni môj údel
mám toho doma dosti
venčiť čokle a
odložiť im kosti a zohnať hostí na album
to sa nedá stíhať
ak si dávam obrus na gambu v robote
keďže neni to môj podnik tak to
mám na kokote
v hodnote desať hrubé
nestojí mi zato cvakať osem nula nula v týždni
jak aj moji blížni rodina kamoši ktorých to
trýzni
celé leto chcem hrať frisbi
kúpať sa na jazere
v zime vydepkovať z krízy
hudbou a textami
nechcem robiť pre šéfov
mladých či pre starých tak to ne
tráviť osem hodín kancel auto sklad alebo pajzel
nový byt si kúpil ten náš hajzel
pred garážou
stojí nový krajzler
neboli odmeny a hovorím to vážne
z branže do branže to nebaví ma
radšej sa chytím svojej šance bude to
drina
časy bez prachov s kožou odratou
ale nemusím sa jebkať s prácou posratou
pane čo ste mi zadelili tá mi neni
blízka
neskáčem podla toho jak sa na mňa píska
musíš mi pridať ak si ma chceš získať
ne iba prachmi ale prácou čo má
význam
nechcem už drhnúť podlahy
nevychádza to z mojej povahy
ja nie som poddaný robím len pomaly
preto idem het aj keď som na
koberec pozvaný.
Práca práca
vždycky nerád sa vraciam tam ja
gde sa stráca pláca
tak gde je ten keš?!
No aj tak že vraj
robiť treba
no neviem jak pre vás nie každá robota je pre mňa kde drem ja
jak Korejec čo lepí boty
piatky soboty a do smrti len roky
roboty a roboty
sorry nie som ochotný jak bol by som bol by som ochotný
no nebudem šúchať nohami pri tých čo sú mi po
kotník
výškou po botník
nechcem byť ich pobočník ani pomocník
hrať ochotu a byť niekoho popolník
vravia mi – všetko chce
čas budeš trpezlivý
budeš rásť
tak pätnásť tridsať rokov
no a potom čo potom?
budem polohluchý slepý s ovislým
kokotom
rozmýšlať o tom čo mohol som
nejde o to že nerobím nič že chcem nerobiť nič
že serem na robotu čo robí mi
kríž
hnusná jak horký slíž
no nigdy nevieš prečo sa zapáliš
nigdy nevieš do čoho napáliš
keď to berem reálne proste žijem
z rapu
mám od fotra žiaden príjem
niečo jem niečo aj pijem
takže áno šéfe zajtra rád prídem.
Práca práca
vždycky
nerád sa vraciam tam ja
gde sa stráca pláca
tak gde je ten keš?!
šesť tridsať budík zvoní mi ráno
rozjebal by som ho rádno
parádno
no nemôžem musím vstať umyť sa obliecť sa raňajkovať
to neznášam no musím najesť sa
vybehnem von vonku tma aj zima aj
keď je leto
nech ma to prebere no musím stihnuť autobus o siedmej
ináč to preserem to
no on vždy mešká jak drážka
musím bežať
jako šašek
na chrbte ťažká taška s vecami
čo som mal na sebe včera no budem mať aj dneska to
negatívnu energiu dáva mi
o sedem
tridsaťpäť hlásim sa u šéfa
jemu sa to nepáči že dnes som bol o päť minút na vrch
že jak to takto chcem robiť
ale jak chcem
povýšiť a zarobiť
asi mu žena nedala včera večer zajebať
a on tak to ma chce potrestať
chcel by som mu zuby vyraziť
no musím sa
tváriť že chcem závodiť
kto lepšie vie lízať riť medzi kolegami
lebo vyhodia ma z roboty
a čo potom s mojimi dvanástimi
tisícami
s mojou sociálnou poistkou
reformou preferenciami do dôchodkov
zarábaj piču čo robí z ľudí kokotkov
nie som typ čo chce
s luďmi
čo nemajú iný život ako robiť závodiť
nechce sa nám robiť
preto hľadáme štýl spolu s A.m.o.
jak nerobiť a
zarobiť.
vraj zmenila si číslo
a do zámku nepasuje viac môj kľúč
hlavou mi
blyslo
asi chceš aby som bol už fuč
nebude to také ľahké drahá
mňa sa nezbavíš s tým sa lúč
nebude to také ľahké
drahá
nemôžeš ma vymeniť ako rúž
som tvoj muž
vraj koketuješ s iným
dolámem mu kosti nos a sny
tak dopúšťaš sa
viny
tak vrav povedz čo máš s ním
som tvoj
vraj trháš moje fotky
majetok náš rozdelí až súd
ja exnem veľké
vodky
márne sa snažím zachovať kľud
predsa sme si súdení
ja nemôžem žiť bez ženy
ja nemôžem žiť bez teba to mi ver
a
v kostole pred Pánom
sľubovala si nám dvom
nekonečnú lásku vernosť mier
vraj zmenila si číslo
a do zámku nepasuje viac
môj
Jarmila vždycky mi radila,
abych pracovní dobu dodržel,
dneska mně ale náramně
táhlo
domů, a tak jsem prostě šel
Jarmila má totiž dneska narozeniny,
proto jsem dnes přišel dříve o dvě hodiny,
na stole sklenice,
smích slyšet z ložnice,
v předsíni stojí pánské střevíce.
Vytahuji z aktovky květiny,
uvažuji, kdo asi přijel z
rodiny,
tipuji nejspíše na strýce,
kdo jiný měl by přístup až do ložnice.
Kdo jiný, kdo jiný než strejda z dědiny,
vzpomenul
si na Jarmilu, nejsem jediný,
v ruce mám kytici, už stojím v ložnici,
vidím, že nevymřem po přeslici.
Kdepak, jejda, není to
strejda,
Františku, ty máš boty úplně jak on,
přičemž nechávám prostor úvahám,
vyhledávám optimální tón,
kterým bych oba
dva jednak pohanil,
přitom abych nikoho slovem nezranil,
takže jsem chvíli stál, pak říkám:"Krucinál,
tebe bych, soudruhu, tady
nehledal."
Dodnes mě mrzí, že jsem byl drzý
a že jsem pracovní kázeň porušil,
dřív než o hodinu vypnul jsem
mašinu,
čímž jsem rozdělanou práci přerušil.
Oba si mě postavili na kobereček
a to, jak zle mi vyčinili,
nedal jsem za
rámeček,
z nevěry nedělám závěry,
mrzí mě, že jsem u nich pozbyl důvěry.
Odstup od
mýho okna,
odejdi tak rychle, jak je ti libo,
já nejsem ten, koho chceš,
já nejsem ten, koho potřebuješ.
Říkáš, že hledáš
někoho,
kdo nezná slabost a pořád má dost sil,
aby té chránil a bránil,
ať už máš pravdu, nebo ne,
někoho, kdo ti otevře
každičký dveře,
ale to já nejsem, holka,
ne, ne, to já nejsem,
já nejsem ten, koho hledáš.
Slez pěkně z toho
parapetu,
spusť se pěkně na zem,
já nejsem ten, koho chceš,
akorát tě zklamu.
Říkáš, že hledáš někoho,
kdo ti slíbí,
že se s tebou nikdy nerozejde,
někoho, kdo pro tebe zavře oči,
někoho, kdo pro tebe zavře i srdce,
někoho, kdo pro tebe umře a víc
než to,
ale to já nejsem, holka,
ne, ne, to já nejsem,
já nejsem ten, koho hledáš.
Ztrať se zase do noci,
ve mně je všechno
z kamene,
nic se tam nepohne
a stejně nejsem sám.
Říkáš, že hledáš někoho,
kdo tě zvedne vždycky, když upadneš,
kdo ti
bude pořád trhat kytky
a přiběhne na každý zavolání,
láska na celej život a nic víc,
ale to já nejsem, holka,
ne, ne, to já
nejsem,
já nejsem ten, koho hledáš.
Snad je to barvou toho bledýho slunce
zalejvajícího
křižovatku, na který stojím,
možná je to počasím nebo něčím takovým,
ale, holka, myslím na tebe.
Nechci dělat dusno, prosím
tě, neumlču) mě, nezlob se,
o nic neprosím, neříkám: „Nemůžu zapomenout."
Nechodím sem tam skleslej a zlomenej, ale
stejně:
holka, myslím na tebe.
I když mám v hlavě zmatek a občas mi to moc nemyslí,
neřeším, kde právě jsi, a netrápím se
tím,
ani mě nezajímá, kde se zejtra probudíš,
prostě na tebe, holka, jen myslím.
Nechci po tobě, abys říkala „ano" nebo
„ne",
prosím tě, pochop mě, nemám pro tebe nic vymyšlenýho,
dejchám sám za sebe a nedělám, že nic nevím,
jen na tebe, holka,
myslím.
Až se ráno vzbudíš, koukni se do zrcadla,
víš, že vedle tebe nebudu, víš, že nebudu nikde nablízku,
jen by mě
zajímalo, jestli se uvidíš tak jasně,
jako tě vidí ten, co na tebe myslí.
Nenávidím se za to, že
tě miluju, i tu slabost, která se tím projevila.
Bylas jen namalovaná tvář na sebevražedné pouti.
Scéna byla připravená a světla
všude kolem starého hotelu zhasla.
Nenávidím se za to, že tě miluju, a jsem rád, že opona už spadla.
Nenávidím tu hloupou hru,
kterou jsme spolu hráli, i tu vyjádřenou potřebu.
A taky ten soucit, který jsi mi projevila – kdo by to byl řekl?
Šel jsem na Lower
Broadway a cítil v sobě faleš toho místa,
kde pláčou mučedníci a andělé si zahrávají s hříchem.
Slyšel Jsem tvoje písně o
svobodě a věčně obnaženém muži,
který předvádí svou hloupost, když mu na záda dopadá bič.
Je bit jako otrok na oběžné dráze,
dokud nezkrotne,
jen pro okamžik slávy; a to je nestydatá hanba.
Jsou lidé, kteří zbožňujou
samotu, ale já k nim nepatřím,
já v téhle laminátové době hledám drahokam.
Křišťálová koule na zdi mi ještě nic
neukázala.
Cenu za samotu jsem zaplatil, ale aspoň už konečně nejsem nic dlužen.
Nemůžu si vzpomenout na jedinou užitečnou věc,
kterou bys pro mě kdy udělala,
jen jednou jsi mě poplácala po zádech, když jsem se ocitl na kolenou.
Hleděli jsme si do očí, dokud
někdo z nás neuhnul.
Nemá smysl se omlouvat, co by to změnilo?
Tak si zpívej tu svou chválu na pokrok a na stroj zkázy.
Holá
pravda je ještě pořád tabu vždycky, když ji zahlédneme.
Štěstěna, co na mě svítí, ti řekne, kde teď jsem.
Nenávidím se za to,
že tě miluju, ale to bych měl překonat.
Tak zase vzpomínám
Na láskou
minulou
Chvíli ji proklínám
Náladu pod nulou
Byla jak lavina
Krásná a nevděčná
Zdá se teď laciná
A já jsem
zbytečná
To snad byl jiný svět
Já měla měla jinou tvář
To musel vymýšlet
Bláznivý pohádkář
Takhle se
neloučí
Já doufám raději
Že tím to nekončí
Že někde hlouběji
Navzdory myšlenkám
Pod jejich příboji
I já tam někde
mám
Mys dobrých nadějí
Všechno se změnilo
Tak dobrá, co má být
Že něco skončilo
Něco se musí dít
Že slunce
zapadá
Na to si kdekdo zvyk
Když láska uvadá
Tak by hned spustil křik
Ty jsi byl větroplach
Pro chvíle sváteční
Já
měla zvláštní strach
V paprscích slunečních
Teď už jsme skuteční
A ne jen vysnění
Milenci nevděční
Ty dny mi
scházejí
A já ti nescházím
Jak prsten s kamejí
Já v sobě nacházím
Mys dobrých nadějí
Je to jen hledání
Svět nových
možností
A nových setkání
A nových něžností
A nových zklamání
Které mě čekají
Ze zamilování
Sny
dovyprávějí
Mé lásce budoucí
Pro ni a právě jí
Já v sobě najít chci
Mys dobrých nadějí
Inzerát smolím, samota bolí
Pořád v něm vrtám, gumuju škrtám
Co padne do očí dívek a dam
Už se v něm sám ani
nepoznávám
Inzerát tvořím, koupu se v moři
Uplavu míli a každá šílí
Vzlétnul jsem od stolu ze čtyřech stěn
Úspěšný,
bohatý idol všech žen
Vtipný a sečtělý, umění znalý
Čaj umím uvařit z jahody, z malin
Mám něco na knížce nohu od
stolu
Aby se nekýval nahoru dolů
Jachtu mám, letadlem v soukromí lítám
Hlásím se jak chrám svatýho Víta
Nekouřím, nepiju,
nejím, asi tím
Trhám teď inzerát co bych se nutil
Nebreč, kdyby za to stál, nebreč,
byl by s tebou dál
Pro jednoho kluka, jedinýho kluka, těch slz
takovýhle muka, srdce z toho půká, už dost
Nebreč, kdyby za to stál,
nebreč, byl by s tebou dál
Tak si utři tváře, svý ubrečený tváře a pojď
tam na toho lháře, prolhanýho lháře hoď
loď
Nebreč, kdyby za to stál...
Nech ho být, on ti za to přece snad nemůže stát
Nech ho jít, nech ho běžet děvče, když tě
neměl rád
Nech ho jít, on tě něměl rád
Nebreč, kdyby za to stál, nebreč, byl by s tebou dál
Vždyť je spousta kluků, jinejch
lepších kluků, těch je
tak to můžeš zkusit, z nejlepším zkusit, proč ne
Nebreč, bude ti s ním fajn
bude ti s ním fajn
bude ti
s ním fajn
Branibor od hranic se blíží
Eržika šlape do louží
Germán si ji
zaslouží
jede z Wuppertálu
Teutón potí se jak zvíře
podává chybné výkony
kde k ďasu nechal čistou řasu
kde
Norimberské zákony
Náhle zanaříká
nekoupil trpajzlíka
pro Helgu nemá nic
u Niebelungů
neví, že u nás koupil
mnohem,
mnohem víc
Príště to nandá český Máně
hlavně že nejel nadarmo
levnějc je jen na Balkáně
je to zadarmo
Láska je jako večernice
plující černou oblohou
Zavřete dveře na petlice!
Zhasněte v
domě všechny svíce
a opevněte svoje těla
vy kterým srdce zkameněla
Láska je jako krásná loď
která ztratila
kapitána
námořníkům se třesou ruce
a bojí se co bude zrána
Láska je bolest z probuzení
a horké ruce hvězd
které ti
sypou oknem do vězení
květiny ze svatebních cest
Láska je jako večernice
plující černou oblohou
Náš život hoří jako
svíce
a mrtví milovat nemohou