Vchádzaš tíško, nepoznane,
nezdržia ťa šíre stráne
či
voňavý sad.
Akú vôňu máš?
Po kvetoch či jarnej tráve,
po umytých vlasoch práve,
po kvapke, čo zmáčala mi
tvár.
Odievajú si ťa králi,
i ten žobrák, čo sa vzdialil,
nik necíti sa viac nahý.
Vždy, keď tvoja chvíľa príde,
niečo končí, niečo vzíde,
zrno na chlieb keď sa mení,
víno z čiaš sa rozpramení.
Sen keď na
oči mi sadá,
moje srdce odpoveď hľadá,
či prežila som deň naplno,
či čiesi oko pre mňa nezvlhlo,
či na úsmev nebola som
skúpa,
či moje slovo nebilo sťa krúpa,
či s láskou podala som mame pohár,
či neblúdila som ako biedny drotár,
či ľúbila
som vždy oddane,
či nad hnevom mojím slnce zapadne,
či odpustila som krivdy blížnym,
či odpustené mi bude
navždy.
Odišiel človek.
Plný bolesti, no nebol krutý,
plný lásky, a nebol skúpy,
plný
viery, plný nádeje.
Miloval svet, no viac ho niet.
Rozdával chlieb,
kam prišiel, lačných už niet.
Rozdával víno tým,
čo
trpia nie vlastnou vinou,
žehnal tým,
čo dúfajú celou silou.
Do dna pil svoj kalich biedy,
raz rozšíri rady
svätých.
Pred očami mám jeho tvár,
svoju prosbu kladiem na oltár,
naplň pokorou srdce moje,
môcť sa dotknúť dlane tvojej,
prosím o kríž na čelo.
Si moje ráno, si môj deň,
si moja túžba, si môj naplnený sen.
Dávaš mi
teplo svojich dlaní,
tíšiš bolesť, keď kruté slovo raní.
Dávaš mi prameň, vodu živú,
z ktorej všetky zloby
zhynú.
Bozkávaš pery, čelo s jemnou vráskou,
usínaš so mnou, unavený láskou.
Na okno klope nový deň.
Hľadím na krivku
tvojich pier,
kde tíško drieme sen,
a znova, ako pred rokmi ti sľúbiť chcem,
že navždy, deň čo deň,
len s tebou kráčať
svetom chcem.
Po schodoch sa šéfka rúti,
a mne strachom črevá krúti.
Daj sem chytro, nemám
čas,
na regáli seno zas,
vraví, tu stoj, zákazník si,
vidíš, tamto, oko zbystri,
uprav chytro, jedna, dve,
až si stále v
pohybe.
Stojím vedľa regála
a už idem naprávať.
Ľavý zákryt, pravý zákryt,
tuším, že to takto má byť.
Už ma
brucho nebolí,
nemusím sa báť,
v pokoji a s úsmevom
budem ráno stáť ( za pultom )
až kým – ach jaj !
Po schodoch sa
šéfka rúti ...
Nastal čas,
keď sa hrady lámu,
hora spieva pieseň známu,
dozretý list obrátil k nebu
tvár.
Nastal čas,
keď povedať si musím,
že kráčať ďalej predsa len skúsim,
mysľou preletel mi tichý
žiaľ.
Nastal čas,
keď odpusť rieknuť túžim,
vrátiť chvíle, v ktorých vo tmách blúdim,
otváram srdce
dokorán.
Nastal čas,
keď vrásky z čela miznú,
keď prílivom sa nedá vyhnúť,
v duši skrývam veniec zabudnutých
rán.
Dnes už buď dospelý, človiečik,
TAM sa tvoje hračky podeli
aj sny, čo si skrýval pod vankúšom.
Život sa s tebou podelí
o krajec chleba bolesťou natretý,
o nové rána a dni plné skúšok.
Chrbát, tak dlho vystretý,
skláňa sa vo vetre búrok
a dúha, čo búrku nahradí,
rozjasní v srdci bôľ a smútok.
Dnes už buď dospelý, človiečik,
TAM sa tvoje hračky podeli,
aj sny, čo si skrýval pod vankúšom.
Svoje miesto, hľa, TU máš,
dary dané do vienka hlboko si váž,
nech obstojíš v deň posledný,
pred posledným súdom.
Ako blízko bije srdce priateľa,
je sťa
dvojzáprah spolu s mojím,
že sa raz vzdiali, utíchne,
toho sa trošku bojím.
Silu dáva, keď vlastnej už niet,
úsmev, ako
silná káva,
čo únave vše odoláva,
zas vráti radosť, ľahkosť viet.
Nádej dáva, keď obloha sa mračí,
že smútok -
ostrý zub dračí -
nezanechá jazvu, všetko zhladí,
sviežosť ducha sa vráti.
Ako blízko bije srdce, priateľa,
je sťa
dvojzáprah spolu s mojím,
že sa raz vzdiali, utíchne,
toho sa trošku bojím.
Nevzdávaj
sa.
Pre nádej, že tvoj kríž
bude zajtra ľahší,
pre poznanie, že život mnohých
je iste ťažší,
pre túžbu vidieť
tváre blízkych šťastné,
pre krásu neba, keď je jasné,
tak sa nevzdávaj.
Pre nežný stisk detských dlaní
zadrž ďalší
pád, ktorý ostro raní,
pre rosu šťastia v matkinom oku
a strachom zbrázdenú jej tvár,
nikdy sa nevzdávaj.
Údery.
Len tupé údery
a klince sa ti zarývajú do dlaní.
Tak ma skúšaj, Pane.
Obstojím?
Slová.
Príval slov, čo prezrádzajú strach.
Ty si, Pane, mlčky stál
a prijal ortieľ, čo vyriekol tvoj kat.
Tak ma skúšaj, Pane,
či dokážem bez slov
brať svoj kríž na chrbát.
Kam až siaha tvoja láska, Pane.
Hľadím na
prebodnuté ruky.
Moje túžia viac brať ako dávať,
kým tvoje nás učia chleba lámať.
Kam až siaha tvoja láska,
Pane.
Hľadím na prebodnuté nohy tvoje.
Mojím je ťažko pri modlitbe kľačať,
kým tvoje neprestali mi v ústrety kráčať.
Kam
až siaha tvoja láska, Pane.
Hľadím na prebodnuté srdce.
Moje pýchou často praská,
kým tvoje – to je ukrižovaná
láska.
Prečo ústa mlčia,
keď srdce ľúbi?
Prejde čas
a zrazu neskoro je.
Neskoro na stretnutie,
na úsmev,
na objatie.
Prečo ústa zradia,
keď srdce kričí?
Či človek
túži byť len sýty?
... chlieb náš
každodenný
daj nám dnes ...
... a lásky by som nemal,
ničím by som nebol ...
Prečo mi kradneš
sny,
zakrývaš slnko,
že nevidím cestu z tmy.
Spútavaš radosť,
až myseľ oťažieva.
Zamykáš srdce,
že nemožno
dnu či von,
prázdnota dlaní
čupí v pohľade.
Prečo mi, Pane, zapadáš
a ranné zore sa zdráhajú vyjsť,
prečo TY prvý
vždy musíš ku mne prísť ...
Kam sa zberáš duša z klietky,
v ktorej tesno je ti.
Z rúk, ktoré tak
málo hladia,
z úst, čo ľahko zrania,
z očí, čo obdiv k sebe majú.
Pôjdeš, zbohom tíško dajúc,
tam, kde lásky
stĺporadie
podopiera ruky ťažké,
kde nehy prúd
sa hrdlom valí,
kde teplo rozdrobuje valy.
Kde nie ja a ty až potom,
lež
všetci spolu
pozrieme, ako tamtí dolu
zvládajú svoj všedný boj,
kde tíš a krásu
neruší už nepokoj.
Na
zdravie.
Na lásku.
Na krásu.
Zdravie.
Azda chrípka, čo nás trápi,
a či pokoj, by sa vrátil.
Lásku.
Srdce k srdcu
keď sa túli,
neráta mincí pár,
dáva – mešec vždy je plný
až po okraj.
Krásu.
Rastie v očiach, vráskami ich zdobí,
ukrýva takt, čo má štyri doby:
jar, leto, jeseň,
dozrelo víno, končí pieseň.
Tak si pripime.
Iba v tichu
počuť tvoje kroky,
v tichu srdca
vstupuješ do myšlienok krotkých.
Nie tam,
kde hlasná hudba
ruší,
lež kde pokoj,
tam dotýkaš sa duší.
Nie tam,
kde pýcha svetom hýbe,
lež kde pokora,
tvoj Duch na pomoc vždy
príde.
Nie tam,
kde mince
najväčší lesk majú,
lež kde slová
lúčom slnka teplo dajú.
Nie tam,
kde ja
sám,
lež kde s tebou,
môj najvyšší,
Pán.
Pred tvojou tvárou
s túžbou
stojím.
Pozývaš.
Poď!
Vezmi a jedz,
ber a pi!
Hlavu v pokore skláňam.
...nie som hoden...
Predsa ti srdce
za
príbytok ponúkam.
... povedz iba slovo ...
Iba slovo,
a moja duša pocíti
pohladenie Večného Otca.
Iba slovo ...
Kam až siahaš,
Láska!
Objímajúce ruky
meravejú.
Nohy uväznené.
Nenosili
sudcu,
ale lekára.
Cesta končí.
Prebodnuté srdce.
Možno dať viac?
Čo i jeden spravodlivý...
Zachráni,
kúkoľ
nezvíťazí.
Zraniteľná.
Odetá do krehkej škrupinky.
Prievan hrubých slov
ňou hádže sem a tam.
Ostré
pohľady
narúšajú jej celistvosť.
Zranená.
Mozaika trhlín
ako veniec slávy.
Po vyhratom boji?
Ešte zbrane
nevychladli,
už sa znova strojí
ustáť, zvíťaziť.
Tak krehká,
vyzbrojená Láskou,
zneškodňuje súperovu
muníciu.
...pamätaj, že si prach,
a na prach sa obrátiš ...
Neudri, ani slovom,
viac by mohla bolieť
práve tvoja
ruka.
Ľudstvo,
po stáročia rozdelené
na pánov a tých ostatných.
Kilometre drôtov ostnatých,
za nimi tváre
bez mena,
hladné páry očí skalených.
Ľudstvo,
na výslní, v prepychu a hojnosti,
v tieni samopaše chlad,
túžba byť sýty
raz,
a zmierenie.
Ľudstvo,
večne nespokojné,
hnané túžbou mať vždy viac,
v tichu chatrče
dieťa láskou
nasýtené
prijíma svoj údel zas.
Ľudstvo,
krvou vykúpené,
boháč i ten chudobný,
večnou slasťou odmenené,
boháč, či
ten chudobný?
Odpoveď drieme v nás ...
Spíš.
Prečo?
Keby ...
Možno keby ...
Chýbaš mi.
Dni
plné prázdna.
Prečo?
Keby ...
Stále mi chýbaš ...
Drobné slzy brezy chladia
rozpálenú detskú tvár,
vánok z koruny ju nežne hladí,
tíši bolesť
skrytú.
V objatí
delí sa bremeno.
Nemé ústa a oči
prosiace o
trošku tepla.
Chladný svet dospelých
neseje lásky semeno.
Tvrdou rukou vládne,
vždy poriadok a presný čas,
čo
nevloží do detskej duše,
neuzrie slnka jas.