Hviezdoslavov Kubín - duchovná lyrika

Slovenský jazyk » Básne

Autor: Dievča tanya (26)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 14.02.2015
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 336 slov
Počet zobrazení: 36 115
Tlačení: 292
Uložení: 264
Hviezdoslavov Kubín - duchovná lyrika

Dozrievanie

Vchádzaš tíško, nepoznane,
nezdržia ťa šíre stráne
či voňavý sad.
Akú vôňu máš?
Po kvetoch či jarnej tráve,
po umytých vlasoch práve,
po kvapke, čo zmáčala mi tvár.
Odievajú si ťa králi,
i ten žobrák, čo sa vzdialil,
nik necíti sa viac nahý.
Vždy, keď tvoja chvíľa príde,
niečo končí, niečo vzíde,
zrno na chlieb keď sa mení,
víno z čiaš sa rozpramení.

Kto pozná odpoveď

Sen keď na oči mi sadá,
moje srdce odpoveď hľadá,
či prežila som deň naplno,
či čiesi oko pre mňa nezvlhlo,
či na úsmev nebola som skúpa,
či moje slovo nebilo sťa krúpa,
či s láskou podala som mame pohár,
či neblúdila som ako biedny drotár,
či ľúbila som vždy oddane,
či nad hnevom mojím slnce zapadne,
či odpustila som krivdy blížnym,
či odpustené mi bude navždy.

Nezabudnuteľný Svätý Otec

Odišiel človek.
Plný bolesti, no nebol krutý,
plný lásky, a nebol skúpy,
plný viery, plný nádeje.
Miloval svet, no viac ho niet.
Rozdával chlieb,
kam prišiel, lačných už niet.
Rozdával víno tým,
čo trpia nie vlastnou vinou,
žehnal tým,
čo dúfajú celou silou.
Do dna pil svoj kalich biedy,
raz rozšíri rady svätých.

Pred očami mám jeho tvár,
svoju prosbu kladiem na oltár,
naplň pokorou srdce moje,
môcť sa dotknúť dlane tvojej,
prosím o kríž na čelo.

Navždy s tebou

Si moje ráno, si môj deň,
si moja túžba, si môj naplnený sen.
Dávaš mi teplo svojich dlaní,
tíšiš bolesť, keď kruté slovo raní.
Dávaš mi prameň, vodu živú,
z ktorej všetky zloby zhynú.
Bozkávaš pery, čelo s jemnou vráskou,
usínaš so mnou, unavený láskou.

Na okno klope nový deň.
Hľadím na krivku tvojich pier,
kde tíško drieme sen,
a znova, ako pred rokmi ti sľúbiť chcem,
že navždy, deň čo deň,
len s tebou kráčať svetom chcem.

Trampoty jednej predavačky

Po schodoch sa šéfka rúti,
a mne strachom črevá krúti.
Daj sem chytro, nemám čas,
na regáli seno zas,
vraví, tu stoj, zákazník si,
vidíš, tamto, oko zbystri,
uprav chytro, jedna, dve,
až si stále v pohybe.

Stojím vedľa regála
a už idem naprávať.
Ľavý zákryt, pravý zákryt,
tuším, že to takto má byť.
Už ma brucho nebolí,
nemusím sa báť,
v pokoji a s úsmevom
budem ráno stáť ( za pultom )
až kým – ach jaj !
Po schodoch sa šéfka rúti ...

Teraz

Nastal čas,
keď sa hrady lámu,
hora spieva pieseň známu,
dozretý list obrátil k nebu tvár.

Nastal čas,
keď povedať si musím,
že kráčať ďalej predsa len skúsim,
mysľou preletel mi tichý žiaľ.

Nastal čas,
keď odpusť rieknuť túžim,
vrátiť chvíle, v ktorých vo tmách blúdim,
otváram srdce dokorán.

Nastal čas,
keď vrásky z čela miznú,
keď prílivom sa nedá vyhnúť,
v duši skrývam veniec zabudnutých rán.

Koniec detstva

Dnes už buď dospelý, človiečik,
TAM sa tvoje hračky podeli
aj sny, čo si skrýval pod vankúšom.
Život sa s tebou podelí
o krajec chleba bolesťou natretý,
o nové rána a dni plné skúšok.
Chrbát, tak dlho vystretý,
skláňa sa vo vetre búrok
a dúha, čo búrku nahradí,
rozjasní v srdci bôľ a smútok.

Dnes už buď dospelý, človiečik,
TAM sa tvoje hračky podeli,
aj sny, čo si skrýval pod vankúšom.
Svoje miesto, hľa, TU máš,
dary dané do vienka hlboko si váž,
nech obstojíš v deň posledný,
pred posledným súdom.

Strach zo samoty

Ako blízko bije srdce priateľa,
je sťa dvojzáprah spolu s mojím,
že sa raz vzdiali, utíchne,
toho sa trošku bojím.

Silu dáva, keď vlastnej už niet,
úsmev, ako silná káva,
čo únave vše odoláva,
zas vráti radosť, ľahkosť viet.

Nádej dáva, keď obloha sa mračí,
že smútok - ostrý zub dračí -
nezanechá jazvu, všetko zhladí,
sviežosť ducha sa vráti.

Ako blízko bije srdce, priateľa,
je sťa dvojzáprah spolu s mojím,
že sa raz vzdiali, utíchne,
toho sa trošku bojím.

Odkaz  (možno aj pre mňa)

Nevzdávaj sa.
Pre nádej, že tvoj kríž
bude zajtra ľahší,
pre poznanie, že život mnohých
je iste ťažší,
pre túžbu vidieť tváre blízkych šťastné,
pre krásu neba, keď je jasné,
tak sa nevzdávaj.
Pre nežný stisk detských dlaní
zadrž ďalší pád, ktorý ostro raní,
pre rosu šťastia v matkinom oku
a strachom zbrázdenú jej tvár,
nikdy sa nevzdávaj.

Vezmem svoj kríž

Údery.
Len tupé údery
a klince sa ti zarývajú do dlaní.
Tak ma skúšaj, Pane.

Obstojím?

Slová.
Príval slov, čo prezrádzajú strach.
Ty si, Pane, mlčky stál
a prijal ortieľ, čo vyriekol tvoj kat.
Tak ma skúšaj, Pane,
či dokážem bez slov
brať svoj kríž na chrbát.


Ukrižovaná láska

Kam až siaha tvoja láska, Pane.
Hľadím na prebodnuté ruky.
Moje túžia viac brať ako dávať,
kým tvoje nás učia chleba lámať.

Kam až siaha tvoja láska, Pane.
Hľadím na prebodnuté nohy tvoje.
Mojím je ťažko pri modlitbe kľačať,
kým tvoje neprestali mi v ústrety kráčať.

Kam až siaha tvoja láska, Pane.
Hľadím na prebodnuté srdce.
Moje pýchou často praská,
kým tvoje – to je ukrižovaná láska.

Navždy zamlčané

Prečo ústa mlčia,
keď srdce ľúbi?
Prejde čas
a zrazu neskoro je.
Neskoro na stretnutie,
na úsmev,
na objatie.
Prečo ústa zradia,
keď srdce kričí?
Či človek
túži byť len sýty?

... chlieb náš každodenný
daj nám dnes ...

... a lásky by som nemal,
ničím by som nebol ...

Bolesť


Prečo mi kradneš sny,
zakrývaš slnko,
že nevidím cestu z tmy.

Spútavaš radosť,
až myseľ oťažieva.

Zamykáš srdce,
že nemožno dnu či von,
prázdnota dlaní
čupí v pohľade.

Prečo mi, Pane, zapadáš
a ranné zore sa zdráhajú vyjsť,
prečo TY prvý
vždy musíš ku mne prísť ...

Čas návratu

Kam sa zberáš duša z klietky,
v ktorej tesno je ti.
Z rúk, ktoré tak málo hladia,
z úst, čo ľahko zrania,
z očí, čo obdiv k sebe majú.

Pôjdeš, zbohom tíško dajúc,
tam, kde lásky stĺporadie
podopiera ruky ťažké,
kde nehy prúd
sa hrdlom valí,
kde teplo rozdrobuje valy.

Kde nie ja a ty až potom,
lež všetci spolu
pozrieme, ako tamtí dolu
zvládajú svoj všedný boj,
kde tíš a krásu
neruší už nepokoj.


Pripime si


Na zdravie.
Na lásku.
Na krásu.

Zdravie.
Azda chrípka, čo nás trápi,
a či pokoj, by sa vrátil.

Lásku.
Srdce k srdcu keď sa túli,
neráta mincí pár,
dáva – mešec vždy je plný
až po okraj.

Krásu.
Rastie v očiach, vráskami ich zdobí,
ukrýva takt, čo má štyri doby:
jar, leto, jeseň,
dozrelo víno, končí  pieseň.

Tak si pripime.

Počúvaj srdcom


Iba v tichu
počuť tvoje kroky,
v tichu srdca
vstupuješ do myšlienok krotkých.

Nie tam,
kde hlasná hudba ruší,
lež kde pokoj,
tam dotýkaš sa duší.

Nie tam,
kde pýcha svetom hýbe,
lež kde pokora,
tvoj Duch na pomoc vždy príde.

Nie tam,
kde mince
najväčší lesk majú,
lež kde slová
lúčom slnka teplo dajú.

Nie tam,
kde ja sám,
lež kde s tebou,
môj najvyšší,
Pán.

Iba slovo


Pred tvojou tvárou
s túžbou stojím.

Pozývaš.
Poď!
Vezmi a jedz,
ber a pi!

Hlavu v pokore skláňam.

...nie som hoden...

Predsa ti srdce
za príbytok ponúkam.

... povedz iba slovo ...

Iba slovo,
a moja duša pocíti
pohladenie Večného Otca.

Iba slovo ...

Nekonečná láska


Kam až siahaš,
Láska!

Objímajúce ruky
meravejú.

Nohy uväznené.
Nenosili sudcu,
ale lekára.
Cesta končí.

Prebodnuté srdce.
Možno dať viac?

Čo i jeden spravodlivý...
Zachráni,
kúkoľ nezvíťazí.

Duša.


Zraniteľná.
Odetá do krehkej škrupinky.
Prievan hrubých slov
ňou hádže sem a tam.
Ostré pohľady
narúšajú jej celistvosť.
Zranená.
Mozaika trhlín
ako veniec slávy.
Po vyhratom boji?
Ešte zbrane nevychladli,
už sa znova strojí
ustáť, zvíťaziť.
Tak krehká,
vyzbrojená Láskou,
zneškodňuje súperovu muníciu.

...pamätaj, že si prach,
a na prach sa obrátiš ...

Neudri, ani slovom,
viac by mohla bolieť
práve tvoja ruka.

Ľudstvo


Ľudstvo,
po stáročia rozdelené
na pánov a tých ostatných.
Kilometre drôtov ostnatých,
za nimi tváre bez mena,
hladné páry očí skalených.

Ľudstvo,
na výslní, v prepychu a hojnosti,
v tieni samopaše chlad,
túžba byť sýty raz,
a zmierenie.

Ľudstvo,
večne nespokojné,
hnané túžbou mať vždy viac,
v tichu chatrče
dieťa láskou nasýtené
prijíma svoj údel zas.

Ľudstvo,
krvou vykúpené,
boháč i ten chudobný,
večnou slasťou odmenené,
boháč, či ten chudobný?

Odpoveď drieme v nás ...

Nezodpovedané


Spíš.
Prečo?
Keby ...
Možno keby ...
Chýbaš mi.
Dni plné prázdna.
Prečo?
Keby ...
Stále mi chýbaš ...

Stromy chápu

Drobné slzy brezy chladia
rozpálenú detskú tvár,
vánok z koruny ju nežne hladí,  
tíši bolesť
skrytú.

V objatí
delí sa bremeno.

Nemé ústa a oči
prosiace o trošku tepla.

Chladný svet dospelých
neseje lásky semeno.

Tvrdou rukou vládne,
vždy poriadok a presný čas,
čo nevloží do detskej duše,
neuzrie slnka jas.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 5.9)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Básne

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.019