Ku škole kráčam každý deň
a so mnou kopa detí.
Snažím sa prekročiť svoj tieň
a ten
čas strašne letí.
To prváča, čo tamto kráča,
to sťa ja s mamou s kyticou kvetou,
maličké vyplašené vtáča,
čo malo
problém s holou vetou.
Prváča kroky nesmelé,
mamy sa pevne drží.
Pocíti moju ruku na čele
a slovo prúdi k duši.
To
Aďka moja susedka
a kamarátka zo dvora,
čo nikdy nie je nesmelá,
aj teraz svoj strach zapiera.
A tamto Peter prvák malý,
čo
uberá sa spolu s nami,
ten svoj strach v tvári neutají,
no aj tak ide v šíre diali.
Počúvaj Peter, počúvaj Aďka,
školy sa
nesmieš báť,
prvá trieda to je hračka,
v škole sa budeš aj hrať.
Počúvaj Peter, počúvaj Aďka,
v škole je fajn,
to
vraví staršia kamarátka,
tak pridajte sa k nám .
Do školy kráčam každý deň,
už skoro deväť rokov,
uplynulo to skoro ako
sen
a nespútali ma do okov.
To malé prváča nesmelé,
sťa lastovičie mláďa,
nebolo do klietky hodené,
oči mu smelo
hľadia.
Prelúskala som písmenká,
spoznala slová, vety.
A dnes v mojom denníku,
nejedna báseň svieti.
Spisovatelia a
básnici,
metonymie a metafory,
učila som sa o meči aj praslici,
a dnes som tú čo sama tvorí.
Spoznala som nové
kraje,
štáty, mestá ,svetadiely.
Odhalila mnohé taje,
už viem, prečo nie sme všetci biely.
Do školy kráčam každý deň,
a
so mnou kopa detí.
Veď škola pomôže mi splniť sen,
ten sen , čo mi v srdci svieti.
Sťa lastovičky v jeseni,
chystajú sa na
dlhý let,
tak deviataci vznešení,
opustia náš školsky svet.
To škola nám dala krídla,
nie z vosku, ale z vedomostí,
tak
vyleťme už z hniezda,
ale nespáľme si všetky mosty.