Čierny Peter – Dana Podracká

Čierny Peter – Dana Podracká

Na prvú hodinu slovenčiny prišla pani učiteľka Eliza s počerným chlapcom a povedala: „Toto je Peter. Od dneška bude vaším spolužiakom.“

Peter sa šibalsky usmial a sadol si do druhej lavice k Danuši, lebo iba tam bolo voľné miesto. Pani učiteľka celú hodinu vysvetľovala, ale nikto z nás ju poriadne nepočúval. Všetci sme jedným očkom poškuľovali po novom spolužiakovi, ktorému z vrecka trčali karty čierny Peter. Rozumie sa, že od tej chvíle sme ho všetci prezývali Čiernym Petrom.

Len čo zazvonilo, obstúpili sme Čierneho Petra zo všetkých strán. Danuša povedala:

„Je naozajstný, počula som ho dýchať,“ načo sme sa všetci rozosmiali, a tým bol Čierny Peter prijatý medzi nás.

Musím povedať, že všetci sme začali Čierneho Petra uznávať. Hovoril také veci, o akých sme ešte nepočuli. Vravel, že jeho mamka pečie trojmetrové torty a dopestuje také veľké hrušky, že by sa v nich dalo bývať. Pravdaže sme mu celkom neverili, ale raz doniesol takú veľkú palacinku, že sme mali všetci čo robiť, aby sme ju zjedli. Myslím, že nikto z nás nikdy nič lepšie nejedol, a odvtedy sme verili všetkému, čo Čierny Peter urobil alebo povedal.

Myslím, že aj pani učiteľka si ho obľúbila. Raz, keď nám čítala úryvok z knihy Smiešny kráľ, Čierny Peter vybral z tašky obyčajnú bielobu, na sluchách si nabielil šediny, na ruky si pricvakal žltú pozlátku, to akože má zlaté rukavičky, a fixkou si na líca dokreslil úsmev. Všetci sme sa pustili do strašného smiechu, smiala sa aj pani učiteľka, iba Čierny Peter sedel nehybne vo svojej lavici a vôbec sa nesmial. Od toho dňa ešte väčšmi stúpol na cene a v triede nebolo jediné dievčaťa, ktoré by doňho nebolo zaľúbené.

Čoskoro sme si bez Čierneho Petra nevedeli predstaviť ani jeden deň, a čo ako sme sa ho snažili napodobňovať vo vymýšľaní všelijakých kúskov, nič nebolo také úžasné, ako keď to vymyslel on. A ako všetky dievčatá závideli Danuši, že s ním sedí v jednej lavici! Vždy po vyučovaní sa usadili na múriku a vypytovali sa jej, čo Čierny Peter robil cez hodinu, o čom písal slohovú prácu, aký namaľoval výkres.

Raz doniesla Danuša tajomný lístok, ktorý vznikol cez hodinu dejepisu. Čierny Peter písal:

Ja som sa zamiloval.

Danuša odpísala: Do koho?

Čierny Peter napísal: To ti nemôžem povedať.

A Danuša odpísala: Tak prečo mi to píšeš?

A Čierny Peter napísal: Aby si to vedela.

Všetky dievčatá sa vtedy začervenali, každá si potichu opakovala slová z tajomného lístka a každá si myslela, že tie slová patria jej.

Jedného dňa nám Čierny Peter oznámil, že zmizne. Pamätám si to presne. Stál opretý o múr telocvične a povedal:

„Presne o dva týždne sa stratím. Kto to chce vidieť na vlastné oči, nech príde, keď sa začne stmievať, do dreveného domca vo vinici. Pre istotu sa dobre oblečte, lebo neviem, ako rýchlo sa mi to podarí.“

Zostávajúce dva týždne chodil zamyslený, zdalo sa nám, že má smutné oči. Už nevymýšľal nijaké kúsky. Nejedol cez prírodopis lístky z muškátu ani nedoniesol v sklenom valci ukázať pani učiteľke zľaknutú žabu. Všetci sme si mysleli, že sa pripravuje na svoj veľký deň, a stále sme rozprávali len o tom. Niektorí tvrdili, že si to Čierny Peter vymyslel a je to iba jeho nový fígeľ, lebo človek sa predsa nemôže stratiť, ale druhí tomu stopercentne verili a horeli zvedavosťou, ako sa to skončí.

Ten dlho očakávaný deň sa blížil. Všetci sme doma uprosili rodičov, aby nás pustili večer von, lebo ideme s astronomickým krúžkom pozorovať hviezdy, a po večeroch sme pozerali do hviezdnej mapy, aby všetko vyzeralo vierohodne. Rodičia nás na veľké prosenie pustili, a rozumie sa, všetci sme prišli do dreveného domca vo vinici už o hodinu skôr, ako sa začalo stmievať. Čierny Peter tam ešte nebol.

Konečne sme ho zazreli prichádzať. Dlhý kabát mu siahal až po členky, mal vyhrnutý golier, ruky vo vreckách.

Posadali sme si po kútoch, on si sadol k dverám. Mlčal.

Čaká, kým príde súmrak, mysleli sme si. Čušali sme na svojich miestach ani sme sa nepohli. Ani na chvíľočku sme ho nespustili z očí. Nakoniec sa tak zotmelo, že sme už nedovideli jeden na druhého. Vtedy Danuša zapálila maličkú petrolejku, čo visela na stene tesne nad jej hlavou. Drevený domec sa osvetlil – a Čierny Peter tam už nebol. Iba na mieste, kde sedel, zostali ležať jeho karty.

„Počuli ste ho odísť?“ spýtalo sa zopár hlasov.

„Ja som ho nepočul.“

„Ani ja.“

„Možno naozaj zmizol.“

„Asi áno!“

Pretože sme si nevedeli odpovedať, po chvíli sme zmĺkli. Danuša premiešala karty a každému jednu podala. Všetci sme boli zvedaví, kto dostane čierneho Petra, ale tá karta chýbala. Potom sme si každý schovali svoju kartu do vrecka a Danuša nás viedla vinicou. Blikajúcu petrolejku držala nad hlavou ako hviezdičku.

Doma, keď sme už ležali v teplých posteliach, premýšľali sme o tom, ako to Čierny Peter dokázal, a boli sme zvedaví, či príde ráno do školy. Ak nepríde, nebol to fígeľ. Bude to znamenať, že zmizol naozaj.

Pred začiatkom vyučovania sme sa všetci pozerali na dvere, ale Čierny Peter neprišiel. Po zvonení vošla do triedy pani učiteľka Eliza, otvorila triednu knihu a pýtala sa, kto chýba.

„Čierny Peter!“ odpovedali sme jedným dychom.

Pani učiteľka sa usmiala a povedala:

„Peter už nepríde. Včera večer odcestovali vo veľkom sťahovacom aute do cudzieho mesta.“

Potom pani učiteľka vstala a začala vysvetľovať novú látku. Bolo to po prvý raz, čo neskúšala. Asi videla, ako nám je za ním ľúto.

Odvtedy nik z nás Čierneho Petra nevidel.

Preto sa Čierny Peter nikdy nedozvedel, že v ten deň bol najbohatším chlapcom na svete, pretože mu patrilo každé srdce v triede.

Poviedka pochádza z knihy Pančuškový telefón od Dany Podrackej. Publikovaná bola aj v časopise BIBIANA, č. 1/2014.