Plače Vierka.
„Čo je, dcérka?“
Vraví Vierka tatkovi a matke:
„Mám veľkú
chuť na voľačo sladké.
Dajte meter koláča,
aby zo mňa mohlo vyrásť školáča!
Dajte medu v sude,
aj tak iba pod zub mi to
bude!“
Hm! Ale tie jej zuby – Boží dôpust!
Či na kraji a či na prostriedku –
akoby si Vierka dala do úst
najčiernejšiu
kominársku štetku.
Včera na raňajky zjedla
orechovník ako knedľa.
A čo zjedla na obed?
Zjedla čokoládu
takú veľkú ako
svet –
a dve menšie na zahnanie hladu.
Potom na večeru Viera...
No dosť.
Včera bolo včera.
Čo sa to s ňou dnes však
robí?
Roní slzy ako bôby.
Jej krik ľaká celú štvrť.
Celá štvrť v tom vidí smrť.
Začína sa o zem hádzať?
Štvrť mesta
sa začne schádzať.
„Čo sa deje?“
„Beda, beda!“
„Dá sa dáko pomôcť?“
„Nedá.“
„Prišlo to sťa úder z
neba!“
„Zjedla jed?“
„Nie.“
„A čo teda?“
„Čosi hrozné!
Veď tá Vierka,
tá chuderka,
zjedla... kúsok
chleba!“
Preklad: Ľ. Feldek
Z knihy: Slnečné prasiatka
Mladé letá 1976