Žil v Poľsku raz pán Malilínček
a bol to chlapík bez chyby.
Všetko
už poznal, všetko videl,
no ani kúsok veľryby.
A bol vám asi taký veľký,
no skoro taký ako mak.
A zvedavý bol
preukrutne,
do cestovania ani drak.
Tak netreba sa diviť teda,
že veľrybu chcel uvidieť.
Veď veľryba je
velikánska,
velikánska ako svet.
Pán Malilínček celý šťastný,
teší sa z ďalšej výpravy,
hneď zo škrupinky
orechovej
si skvelú loďku pripraví.
A aby ho nič netlačilo,
cent vaty vystlal na jej dne,
zo zápalky si potom
zručne
vystrúhal veslá parádne.
Vzal vrece jedla a sud vína
a chystajúc sa na odchod,
zbalil to všetko ako treba
a hneď s
tým pekne na tú loď.
Aj gramofón a riadne delo,
pušku a plno nábojov,
rádio, kožuch, nové šaty,
to všetko pobral na svoj
lov
Vzal loďku do rúk, zavolal si
helikoptéru motýliu,
Povedal stručne: „Gdyňa, prosím!“
A boli v Gdyni o chvíľu.
Za
kapitánom do prístavu
šiel bez každého zdržania.
„Na mori ešte máte miesto?“
„Nájde sa ešte pre pána“
Už nečaká
pán Malilínček,
hneď spúšťa veslá do vody
a pláva len a pláva ďalej na šíre
more odchodí.
Jak zrkadlo sa leskne
more,
voda sa ani nehýbe,
no nikde, nikde nieto stopy
po vytúženej veľrybe.
Vesluje najprv jedným veslom,
dvoma – a štyrmi
– pláva vpred,
už druhý týždeň na mori je
a o veľrybe chýru niet.
Volá ju: Pi, pi, moja milá!
Kde si, ach, kde si,
rybička?
Priblíž sa ku mne, aspoň troška,
aspoň len troška, trošička.
Taký už, chudák, ustatý je
a tak sa mu chce strašne
spať,
a veľryba už druhý mesiac
sa nezjavila na dohľad.
Ach, byť tak doma, uvažuje.
V perinách pekne, spal by si.
No
jedného dňa pred ním v mori
sa týči ostrov akýsi.
Berie si loďku pod pazuchu.
Na pustý ostrov vysadá.
Sám sebe vraví:
Oddýchni si.
Veľryby niet, rob čo sa dá.
Tri dni sa vozil na bicykli
po všetkých kútoch ostrova,
vracia sa naspäť
unavený
A unudený doslova.
Gramofón pustil, zaspieval si,
trocha sa v tanci zatočil,
komára zabil ranou z dela
a sen mu sadá
na oči.
Tu ako si tak stan svoj staval –
sám nevedel, či bdie, či sní,
proste, keď kolík zatĺkal si,
kýchol ten ostrov
čudesný.
Kýchol a vraví prísnym hlasom:
„Kto sa chce takto pobaviť?
Aký to hlupák klince tlčie
veľrybe priam do
hlavy?
„Veľryba?“ Pán Malilínček má
odrazu tak málo slov.
„Veľryba nie, ty úbožiačik!
Iba kus hlavy nad
vodou!“
Buď rád, že dýchaš a že žiješ
a že si celý, to sa teš!“
„A ostrov?“ – „Aký ostrov zase?
To je len nos
môj, rozumieš?“
Zatriasol sa pán Malilínček.
„Prečo ma šteklíš? Už sa prac!“
„Ja nešteklím, ja sa len
trasiem.“
„Choď, nechcem ťa tu vidieť
viac!“
Na loďku sadol, plával, plával,
že nestačil sa zastaviť,
kým do Gdyne
späť nepriplával,
do svojej rodnej Varšavy.
Spýtajte sa ho na ten výlet!
Zdvihne nos, pyšne odpovie:
„Čo, či som videl
veľrybu už?
Ach veľrybu! No to sa vie!“
Preklad: M. Válek
Mladé letá 1975