Pán Malilínček a veľryba – J. Tuwim (HK - poézia)

Pán Malilínček a veľryba – J. Tuwim (HK - poézia)

Žil v Poľsku raz pán Malilínček

a bol to chlapík bez chyby.

Všetko už poznal, všetko videl,

no ani kúsok veľryby.

A bol vám asi taký veľký,

no skoro taký ako mak.

A zvedavý bol preukrutne,

do cestovania ani drak.

Tak netreba sa diviť teda,

že veľrybu chcel uvidieť.

Veď veľryba je velikánska,

velikánska ako svet.

Pán Malilínček celý šťastný,

teší sa z ďalšej výpravy,

hneď zo škrupinky orechovej

si skvelú loďku pripraví.

A aby ho nič netlačilo,

cent vaty vystlal na jej dne,

zo zápalky si potom zručne

vystrúhal veslá parádne.

Vzal vrece jedla a sud vína

a chystajúc sa na odchod,

zbalil to všetko ako treba

a hneď s tým pekne na tú loď.

Aj gramofón a riadne delo,

pušku a plno nábojov,

rádio, kožuch, nové šaty,

to všetko pobral na svoj lov

Vzal loďku do rúk, zavolal si

helikoptéru motýliu,

Povedal stručne: „Gdyňa, prosím!“

A boli v Gdyni o chvíľu.

Za kapitánom do prístavu

šiel bez každého zdržania.

„Na mori ešte máte miesto?“

„Nájde sa ešte pre pána“

Už nečaká pán Malilínček,

hneď spúšťa veslá do vody

a pláva len a pláva ďalej na šíre

more odchodí.

Jak zrkadlo sa leskne more,

voda sa ani nehýbe,

no nikde, nikde nieto stopy

po vytúženej veľrybe.

Vesluje najprv jedným veslom,

dvoma – a štyrmi – pláva vpred,

už druhý týždeň na mori je

a o veľrybe chýru niet.

Volá ju: Pi, pi, moja milá!

Kde si, ach, kde si, rybička?

Priblíž sa ku mne, aspoň troška,

aspoň len troška, trošička.

Taký už, chudák, ustatý je

a tak sa mu chce strašne spať,

a veľryba už druhý mesiac

sa nezjavila na dohľad.

Ach, byť tak doma, uvažuje.

V perinách pekne, spal by si.

No jedného dňa pred ním v mori

sa týči ostrov akýsi.

Berie si loďku pod pazuchu.

Na pustý ostrov vysadá.

Sám sebe vraví: Oddýchni si.

Veľryby niet, rob čo sa dá.

Tri dni sa vozil na bicykli

po všetkých kútoch ostrova,

vracia sa naspäť unavený

A unudený doslova.

Gramofón pustil, zaspieval si,

trocha sa v tanci zatočil,

komára zabil ranou z dela

a sen mu sadá na oči.

Tu ako si tak stan svoj staval –

sám nevedel, či bdie, či sní,

proste, keď kolík zatĺkal si,

kýchol ten ostrov čudesný.

Kýchol a vraví prísnym hlasom:

„Kto sa chce takto pobaviť?

Aký to hlupák klince tlčie

veľrybe priam do hlavy?

„Veľryba?“ Pán Malilínček má

odrazu tak málo slov.

„Veľryba nie, ty úbožiačik!

Iba kus hlavy nad vodou!“

Buď rád, že dýchaš a že žiješ

a že si celý, to sa teš!“

„A ostrov?“ – „Aký ostrov zase?

To je len nos môj, rozumieš?“

Zatriasol sa pán Malilínček.

„Prečo ma šteklíš? Už sa prac!“

„Ja nešteklím, ja sa len trasiem.“

„Choď, nechcem ťa tu vidieť

viac!“

Na loďku sadol, plával, plával,

že nestačil sa zastaviť,

kým do Gdyne späť nepriplával,

do svojej rodnej Varšavy.

Spýtajte sa ho na ten výlet!

Zdvihne nos, pyšne odpovie:

„Čo, či som videl veľrybu už?

Ach veľrybu! No to sa vie!“

Preklad: M. Válek

Mladé letá 1975