Bol na stole prášok
veľký ako hrášok.
Nie na spapanie,
ale na
spanie.
Našla prášok-hrášok
muška dobrodružka,
tá ho spapala.
Letela von oknom,
cestou
zaspala.
Mušku-dobrodružku
s práškom-hráškom v brušku
našiel jeden drozd.
Práve mušky lapal
a tak mušku
spapal.
Zaklipkal mu chvost.
Potom tento drozd
sadol na drôty,
že si zanôti.
Ako začal spievať,
začalo sa
stmievať.
Všetci ostali
zrazu ospalí.
Sen sa niesol vzduchom
a tiež po drôtoch.
Tak napríklad hroch:
zdvihol
telefón,
ozval sa mu tón,
hneď sa prikryl uchom.
Sen zaštopkal očká spáčom,
pančuchám aj pančucháčom.
Zo zebier sa
stali dámy,
oblečené do pyžamy.
Vlaky išli ako vo sne,
mali samé spiace vozne.
Do obchodov tiahli raky
kupovať si spacie
vaky.
Kupovať! No od koho a ako?
V obchodoch už postojačky
zaspali aj predavačky
spacích vakov.
Nieto vakov –
zástup
rakov
domov tiahol pospiatky.
Chcem povedať: pospiačky.
Každý spí už hádam.
A ja? Prášok hľadám!
Na stole bol
–
skapal!
Kto mi ho len spapal?
Nespím –
hlavou kníšem.
Sedím –
báseň píšem.
A hľa!
Zrazu v básni
spieva
ako hosť
uspávací drozd:
– Pán básnik, už zhasni!
A drozdovi z bruška
uspávacia muška:
Pípí, pípí, pí,
pán
básnik už spí!