Štyri chotáre

Štyri chotáre

Zo všetkých strán sa nám krása ponúka,
rozľahlá, široká náruč dokorán otvorená
objať všetkých chce.
V údolí dedinôčka z jari kvetom zasadená
v nej nesmrteľný Kukučín slnečným jasom
do budúcnosti každému svieti.
Stromy na pozdrav nemo rukami kývajú,
od šťastia z oslavy sa na nás milo usmievajú.
„Vítame Vás srdečne všetkých na križovatke v chotári!“
tlmeným hlasom z diaľky najmajestátnejší vládca
z Rozsutca hlása.

Mocní vrchári ako bojovníci nás strážia,
bdejú dňom, nocou nad vďačným a pracovitým ľudom
zasiatym v kotlinách požehnaných predkov.
Rozprestri krídla dokorán,
objím si každý svoj chotár,
pritisni sa tíško k žiadostivému stromu
a pros pokorne o odpustenie,
že vyrval si mu mláďa z náručia matky zeme,
keď zabudol si na ďalšie pokolenie.
Udri, keď dieťa ti z lesa berú,
Neboj, nedaj sa – veľkorysý Choč a oddaní jeho sluhovia
rukami, nohami držia nad tebou stráž.

Vetrík si spieva do stromu,
vtáčik si hľadá smer k domovu.
V ktorú stranu peruť namierim?
Keď krása všade rovnaká:
Žaškov, Poruba, Jasenová a či Komjatná?
Všetci v jednom kotli v zelenej kráse varení,
Kečkami a Hlavačkou írečitým nárečím pokope spojení.

Široké oddychujúce plecia polí,
zabudnutá drina našich otcov
stekajúcim potom z čela
zemičky starostlivá matka pokrstila.
Štrkotajúci rebriňák vrchovato naložený senom
Božími Mukami vždy pri kríži zrobený otec kravičky zastavil
pri kaplnke Otčenáš sa vždy pomodlil
a s ľudskou pokorou klobúk z hlavy zložil.
Tá láska, zohnutý chrbát zmodlený
vo všetkých kvetoch tajomný život
v brázdach je ukrytý.

Výzva a prosba k ľudu, čo svoj rodný kraj má nadovšetko rád:
„Zveľaďuj a chráň od všetkého zlého, čo do opatery nadelil nám najvyšší Pán!“