Sen o starkej

Sen o starkej 

I.

Neviem, viem, že ste boli a nie ste,
neviem, ako ten výpadok
kedy si, Pane, vypol šnúru,
kde nastal prázdny vzduch
ako vôbec, že ostali ste samy.
Tá loď už odplávala,
kedy si vzal kvet do raja.

Mne vietor odvial v hlave,
že ste vo mne, v tele,
vystieram ruky k tebe,
už dlho držíte mi chod.

Ako to, že všetko
do mňa nahádžete, bôle bytia
a vy si odídete?
V kvete si skrytá,
včela ťa medom zožiera.
Tak vstaň už,
to hniezdo plače, perie opadáva,
sedím a čakám, kde ste?

Ja zabudla som, že žijete v lese.

II.

Podstienka cukrom posypaná,
na nej som starkú čakávala,
keď z „Chrastia“ dary lesa nosievala.
Dnes si sa dlho nevracala,
čo si sa so stromom zhovárala?
Aha, už ide drobná žienka,
v zjazvených rukách žiara lesa svieti.

Ťažký batoh ťahá ju k zemi,
žiaľom, pokorou zaťažený.
Halúzky, kvetinky, májovky ...vzácne dary,
vždy ju spovedník obdarí.

Ako ja zabudla som, že ste,
že vyčkávate z „gangu“, deti, kde ste?
Od lesnej žienky z lopúchovej misky,
cítim vanilkovú vôňu šišky,
chrumkavých krúpkov, zohriate na starkinej láske –
jedlo pre bohémov.

Ženy na priedomí,
jazyk na úlet vynášali,
žienka do lesa svoju kožu
do naha vyzliekala.
Ťarchu zložila na vetvičky,
napila sa čírej vody zo studničky.

Podstienka cukrom, časom posypaná,
Kde ja si teraz sadnem uplakaná?
Chýbate krúpky v čarovnom hrnku,
chýbate slze v odretom slnku.