Oslava prírody

Oslava prírody

Naša dedinôčka je,
kde sme sa narodili v tichosti,
kde sme vyrastali v radosti,
kde sme dospievali
so stromom múdrosti,
kde starneme
s pamäťou dediny –
keď zachytíme aj dych
rodného potôčika
ako vtáča v letku
svoje mláďa.

Bola si všade
s nami prítomná
ako spred roka,
keď stretli sme sa
ako jedna rodina,
každý rád
na to spomína.

Tak srdečne blízko
sme k sebe nikdy nemali,
od pohostinnosti
by sme hosťom
aj seba samého dali.

Však, ženičky,
preto ste chceli znova
do pozláteného kroja?

Už ubehol rok,
čo chválili sme Boha
za jedinečný výtvor krásy
narodený
v našej dedine.

Čo za rok
sa zmenilo?

Možno tráva nás
jemnejšie objíma,
steblá sa k sebe
bližšie nakláňajú,
akoby storočné tajomstvo
prezradiť chceli
o záchrane
Matke Zemi.

A čo naša Skalka
s osvetleným nočným štítom,
čo sa tak hrdo dvíha!

Čo si mi tak opeknela?
Azda preto,
že tvoja večná túžba
sa splnila,
keď duchovným otcom
pokrstená
aj s krížom si bola?

Cíperie, poniklecy, kašky:
vždy na jar
sa jej rodia,
ako zdobený chór,
predzvesť slávnosti
na boľavom chrbte
hrdo nesie.

Keď dážď ťa hustý kropí,
čelo sa ti
hnevom mračí,
azda dáka dávna krivda
pred oči sa ti tlačí?

Tak odpusť, prosím,
naše prehrešky,
za dlhé roky
nevnímajúc
tvojej bytosti.

Hladí ma steblo trávy
po boľavej duši,
keď hľadám útechu,
cítim sa bez tiaže,
keď cítim beznádej,
skryť sa chcem
do teba,
akoby som nakukla
do neba.

Ty naša,
ničím nenahraditeľná príroda –
čo by sme robili
bez teba?

Od teba sme závislí
ako hviezda
od neba.