Naša dedinôčka je,
kde sme sa narodili v tichosti,
kde sme vyrastali v radosti,
kde sme dospievali
so
stromom múdrosti,
kde starneme
s pamäťou dediny –
keď zachytíme aj dych
rodného potôčika
ako vtáča v letku
svoje
mláďa.
Bola si všade
s nami prítomná
ako spred roka,
keď stretli sme sa
ako jedna rodina,
každý rád
na to
spomína.
Tak srdečne blízko
sme k sebe nikdy nemali,
od pohostinnosti
by sme hosťom
aj seba samého dali.
Však,
ženičky,
preto ste chceli znova
do pozláteného kroja?
Už ubehol rok,
čo chválili sme Boha
za jedinečný výtvor
krásy
narodený
v našej dedine.
Čo za rok
sa zmenilo?
Možno tráva nás
jemnejšie objíma,
steblá sa k
sebe
bližšie nakláňajú,
akoby storočné tajomstvo
prezradiť chceli
o záchrane
Matke Zemi.
A čo naša Skalka
s
osvetleným nočným štítom,
čo sa tak hrdo dvíha!
Čo si mi tak opeknela?
Azda preto,
že tvoja večná túžba
sa
splnila,
keď duchovným otcom
pokrstená
aj s krížom si bola?
Cíperie, poniklecy, kašky:
vždy na jar
sa jej rodia,
ako
zdobený chór,
predzvesť slávnosti
na boľavom chrbte
hrdo nesie.
Keď dážď ťa hustý kropí,
čelo sa ti
hnevom
mračí,
azda dáka dávna krivda
pred oči sa ti tlačí?
Tak odpusť, prosím,
naše prehrešky,
za dlhé
roky
nevnímajúc
tvojej bytosti.
Hladí ma steblo trávy
po boľavej duši,
keď hľadám útechu,
cítim sa bez tiaže,
keď
cítim beznádej,
skryť sa chcem
do teba,
akoby som nakukla
do neba.
Ty naša,
ničím nenahraditeľná príroda –
čo by
sme robili
bez teba?
Od teba sme závislí
ako hviezda
od neba.