Tatranská Kikimora

Tatranská Kikimora

Praotec Tatran rod tatranských obrov spravoval, ba i mocných a zdatných synov vychoval.

Dobráčisko Kriváň, hrdý Lomničan medzi nimi vynikali, no boli aj iní – hrdí, hoci malí.

I dcéry krásne Tatran mal, každý za nimi sa obzeral.

Vlasy do čiernych vrkočov zapletené, Venčekom z jemného plesnivca vyzdobené.

Z nich najkrajšia bola Hoľa, mládencov chcela ju celá hora. Všimla si ju však zlá Kikimora,

„Budeš ty krásavica, nevesta moja!“

Kikimora, tá zlá ježibabia mať,

tú najkrajšiu devu synovi chcela dať. Hoci ten iba jedno oko mal,

snáď by Hoľu verne miloval.

Krásna Hoľa radšej smrť volí, než by sa mala jemu podvoliť. Kikimora jej za to pomstu žičí,

s podzemnými duchmi rodinu jej ničí.

Slnečný jas čierne oblaky vystriedali, zlé podzemné sily sa rozhýbali.

Ohlušujúce dunenie a hrmenie sa ozývalo, lesy i braliská vetrisko rozdrúzgalo.

Kým slabší synovia a dcéry Tatrana utekali, Kriváň i ostatní mocní s odporom ju zadržali.

Unikla jej krásna Hoľa,

No vtom Kikimora kliatbu zvolá! Posledné slová kliatby dozneli, Tatranove deti vyrástli a skameneli.

Nevyschli len slzy žiaľu,

stekali údoliami k Bielemu Váhu. A kde ony na prekážku natrafili, morské oká razom vytvorili.

I Hoľa smúti, slzy roní,

Z jej sĺz Čierny Váh sa rodí. I ľud jej vlastné meno dal, Kráľova hoľa stojí vdiaľ.