Janko a macko – Pavol Dobšinský

Pavol Dobšinský: Janko a macko

Kde bola, tam bola, bola za červeným morom, za drevenou skalou, pri sklenenom vrchu, v Kompit kráľovej krajine, jedna malá dedinka a v tej dedinke býval jeden veľmi chudobný človek, ktorý na tom šírom svete nič inšieho nemal, iba psotu, biedu a veľa detí. Chodil on so svojimi chlapcí do hory zbierať rážďa, a čo im za to dali, z toho sa museli živiť aj zaodievať. Lahodný to bol zárobok pre toľkú čemrvu! Nebožiatka deti často sa s plačom na peci váľali od hladu a neborákovi otcovi srdce pukalo od žiaľu nad úbohými deťmi. Bol by ich rád ako najlepšie opatriť, ale darmo, druhý spôsob nebol. Tak museli len aj ďalej psotu z pleca na plece prekladať.

Tu ale jeden raz, ako tak chodili do tej hory, zazreli na jednom vysokom dube hniezdo. Najstarší z chlapcov sa hneď vyškriabal k nemu a našiel tam sedem krásnych vajíčok a zniesol ich dolu. Deti boli vajíčkam rady a otec povedal:

„Chvalabohu i za to! V meste nám čo-to dajú za ne. Len ich nerozbite!“

Na druhý deň šiel ten chudobný človek do mesta a tam tie vajíčka ponúkol jednému kupcovi.

„A čo žiadate za ne?“ spýtal sa ho kupec.

„Ach,“ povedá, „ja sa len na vás nechám, čo mi dáte, na tom pristanem.“

Kupec mu dal za ne po peniažku a chudobný človek bol rád. Ako tento odišiel, pribehli do sklepu kupcovi chlapci, Janko a Macko, a hneď sa okolo tých vajíčok mali, že sa budú s nimi hrať. Chlapci, ako chlapci, pustili jedno na zem, a tu sa vykotúľala jedna zlatá guľka, čo v tom vajci miesto žĺtka bola.

Ako to kupec videl, hneď rozbil aj druhô aj tretie až do siedmeho a v každom našiel miesto žĺtka guľku zlatú. Tu vybehne zo sklepu a hľadí pomedzi domy, či by ešte toho človeka nemohol vyzrieť? Ten na šťastie nebol ešte ďaleko a hneď počul, že ho nazad volajú. Vrátil sa do sklepu.

„Dobrý človek,“ oslovil ho kupec, „páčia sa mi tie vajíčka. Ak môžete, doneste mi ešte viacej takých, dobre vám zaplatím.“ Vyňal dakoľko zlatých a vtisol mu ich do ruky:

„Toto si,“ povedá, „vezmite, to vám bude na závdavok.“

Chudobný človek by sa nebol ponazdal takému šťastiu a sľúbil, že vďačne donesie. Hneď pokúpil jedno-druhô do kuchyne, a keď domov prišiel, tu všetko vyskakovalo od radosti, že sa raz dakedy do chuti najedia.

Chodil on do tej hory každý deň so svojimi chlapcí, zbierali to rážďa a vyberali tie pekné vajíčka. Raz, keď vyšli zase do tej hory, videli, ako sa do toho hniezda jeden had ťahal a v ústach niesol jedno vajce. Had sa skrútil zo stromu a ťahal sa po pažiti horou. Tí striehli, kde pôjde a šli všade zápäť za ním. Naraz im pod jedným charľavým[1] stromom zmizol a len po chvíli vystrčil hlavu a opekal si ju na slnci. Chudobný človek priskočil, odťal hadovi hlavu a potom ako bol dlhý, tak ho vytiahol von. Tu v tom dúpnom strome našli veľkú hromadu takých vajíčok a odniesli

kupcovi a ten im za ne silu peňazstva dal. Ale kupcovi nebolo ešte dosť: „Viete čo,“ povedá, „ulapte vy toho vtáka, čo tieto vajíčka nesie a doneste mi ho sem aj s hniezdom, dám vám za to dva vozy žitom nakladané, v jednom štyri voly, v druhom štyri kone, a peňazí, koľko budete chcieť.“

Chudobný človek s plnou kapsou a s tou dobrou novinou veselo a hvízdajúci sa vracal domov.