Darček menom láska – Daniel Hevier

Darček menom láska – Daniel Hevier

Bola noc modrá, zelená,
hviezdami posypaná.
Noc, ktorá dáva znamenia
blížiaceho sa rána.

Po ceste išiel pomaly
chudučký sivý oslík.
A dvaja tam s ním kráčali,
ktohovie, kam by došli.

Mesiac sa v šere rozpíjal,
ten muž sa volal Jozef
a jeho žena Mária
šepkala: „Ach, môj Bože!“

Už sa to asi začína,
maličké klopká v brušku.
A vôkol cudzia krajina,
Boh na nich zoslal skúšku.
Muž Jozef ženie osliatko,
Vôkol tma cudzia, ničia.
Mária čaká dieťatko
A nikde pôrodnica.

Pred dvetisícmi rokmi,
keď sa to celé stalo, bol náš svet predpotopný,
nič také nebývalo.
Muž Jozef hľadal prístrešok,
na jednom mieste zastal.
Pre nás by to bol asi šok,
Bola to malá maštaľ.
Volalo sa to Betlehem.
Na samom konci sveta
Uprostred holých prázdnych stien
narodilo sa Dieťa.
Plakalo ako bábätká,
išlo si strhať pľúca.
Mamička jeho presladká
vzala ho do náručia.
„ Nože buď tíško- pretíško,
aj keď na tvrdom ležíš.“
A nazývala ho Ježiško
a Jozef riekol: „ Ježiš.“

Vtom priamo prostred oblohy
zaznelo vyzváňanie.
Vyskočil Jozef na nohy,
pred nimi stojí anjel.

Slávnostným hlasom povedal:
„ Toto je Božie dieťa,
toto je všetkých kráľov kráľ
a vládca tohto sveta.“

Aký kráľ, iba králiček,
A mnohým sa to nezdá,
no pozri mu do zreničiek,
svieti v nich malá hviezda.
Pastieri bežia odušu,
náhlia sa ozlomkrky.
Zbehli sa všetci, čo tu sú ,
Nemajú prázdne ruky.

Hovoria: „ To je Boží syn,
ktorý nás všetkých spasí.
Teraz nám konečne už s ním
nastanú lepšie časy.“

„ A nie je trochu primalý ?“
Iní len musia smiať sa,
že by sa bol v maštali
narodil mocný vládca?
Keď sa na naňho pozreli,
z tvári im zmizli vrásky,
a zbadali tí dospelí,
že je to kráľ – no lásky.

Taký kráľ nemá armády,
žoldnierov, ani stráže,
nenávisť láskou nahradí,
všetkých mať rád nám káže.
Dospelým to však dôjde až
neskoršie ako deťom.
To pre vás prišiel tento čas,
radosť, čo vládne svetom.

Uprostred všetkých darčekov,
ktorými izba praská,
Boh podelil sa s človekom
o darček menom láska.