Darebáčik – Sterling North

Darebáčik – Sterling North

V to príjemné popoludnie sme spolu s Wowserom vyrazili do údolia. Keď som prechádzal poniţe cestičky, zbadal ma Oscar.

„Idem do Wentworthovej hory,“ oznámil som mu.

„Počkaj chvíľu,“ povedal a vzápätí sa vrátil s vreckom koláčikov. Cez riečku sme prešli po kameňoch pod hrádzou. Wowser nebol poľovnícky pes, ale vo Wentwothovej hore sa predviedol ako ešte nikdy. Bernardín sa na svojich veľkých labách prikradol k dutej päte zhnitého pňa. Oňuchal dieru, potom sa k nám obrátil a zakňučal. O chvíľu uţ Wowser hrabal. Zem fŕkala a spolu s Oscarom sme mu bláznivo pomáhali. Hĺbili sme mäkkú pôdu rukami, keď sme narazili na staré korene.

„Stavím sa, ţe je to líška,“ vydýchol som s nádejou.

„Skôr to bude starý svišť,“ uvaţoval Oscar.

Neverili sme vlastným očiam, keď z brloha hrozivo a zlostne škriekajúc vyrazila rozzúrená samica medvedíka čistotného. Hneď nato sa driapala na štíhly kmeň duba. Vo výške asi deviatich metrov pokračovala v škriekaní a v zvieracích nadávkach.

V odkrytom brlohu sme našli štyri mláďatá, ktoré nemali viac ako mesiac. Ľahko by sa mi zmestili do čiapky. Osem kukadiel hľadelo na nás s údivom a mrzuto. Zo štyroch papuliek sa ozývalo mrnčanie. Vo chvíli štyri medvedíky spustili taký ţalostný, preţalostný nárek, ţe nám z toho bolo nanič.

„Bez matky si ich nemôţeme vziať domov,“ povedal som Oscarovi, „sú ešte malé. Vyšplháme sa na strom a chytíme ju.“ Pozrel som do výšky. V miznúcom svetle zapadajúceho slnka som videl, ţe tam ešte sedí – desať kíl dynamitu s pruhovaným chvostom. Začal som namáhavo šplhať nahor po štíhlom kmeni stromu. Liezol som, no nijako som sa neponáhľal. Rozzúrené zviera na opačnom konci zaujalo bojový postoj. Nebezpečne a hrozivo blýskalo očami. Vyčkávalo.

„Odreţem tú vetvu noţíkom,“ ukazoval som Oscarovi. „Dúfam, ţe ju chytíš, keď padne do lieskovej húštiny.“ Oskar mi naznačil, ţe mi straší vo veţi. No jednako si vyzliekol menčestrové sako, aby ho prehodil na samicu.

Čoskoro som zistil, ţe je veľmi ťaţké prerezať hrubý konár duba tupým vreckovým noţíkom. Ľavou rukou som sa drţal a pravou som zarezával do dreva. Bál som sa, či samica na mňa nezaútočí, len čo konár začne praskať. Na pravej ruke som pocítil prvé pľuzgiere, ale nemohol som poľaviť. Zdola doliehalo mrnčanie malých medvedíkov.

„Priprav sa, musíš ju chytiť!“ Prerezaná vetva bieleho duba naposledy vzdychla, s praskotom sa odlomila a zrútila do lieskového krovia. Oscar sa usiloval, to treba uznať. Asi päť sekúnd zápasil s rozzúreným zvieraťom, ale potom radšej ustúpil aj so zničeným kabátom. Traja malí sa s udivujúcou rýchlosťou vrhli do lieskovej húštiny za matkou a uţ ich nebolo. No Oscar neváhal, bleskurýchle schytil jedno mláďa do čiapky. Bolo našou kráľovskou odmenou za vynaloţené úsilie.

„Je tvoj,“ povedal Oscar smutne. „Môj otec by mi nikdy nedovolil, aby som si ho nechal.“

A tak do môjho ţivota vstúpil Šibal, nový kamarát a spoločník. Neváţil ani pol kila. Bolo to len chlpaté klbko, úplne bezbranné, závislé, bezmocné. S Wowserom sme sa stali jeho ochrancami a boli by sme sa pobili s kaţdým, kto by mu chcel ublíţiť.