Bolo to bytie

Bolo to bytie

Bola to krása neskutočne labilná, Bol to tlkot sŕdc.

Existoval jeden tvor, nesúci ničiaci mor, Bol to záves sĺz.

Ó, bratku nechaj ma tak,

S mužnosťou neprestávaj však, Hrajme sa tam príjemne,

S nocou sa vábne zvíjajme,

V konečných tuneloch pridaj trochu šťavy, Nech nechápu ako sme sa stali,

Opitými v čase,

Kde umiera sa vždy a všade, Kde skaza mi trhá telo,

Kde sa tvorí kráľovstvo čo zanevrelo Na obranu,

A homosexuálom sa zdalo, Že prežijú všetko zdravo.

Ó, láska nechaj ma tak,

S nežnosťou neprestávaj však. Nachádzajúc ťa na okraji ciest, Preplnených plesňami a špinou, Nevieš byť dokonale vinnou

A ponúkaš neustále svoje telo s hlinou. V rozkroku či v krvnej plazme,

V materskom mlieku, v slzách,

Všade.

Ó, láska v najväčšej diere špinu som ťa našiel plieť, Užime si potom, ak nie hneď.

Ľahkým ženám pri pohľade späť,

Nejaví sa nič, no vôňa peňazí dorazí hneď. A pritom ich telo mizne,

Štatistika populácie ľudí sa zdvihne, HIV pozitívnych stĺpec kvitne.

Ó, ulica nechaj ma tak, Tu temnosť udržuj však, Kúsok skla, či jemná ihla, Na chodníku pohodená, Pretína mi žilu nežne,

A blaženosť stúpa smiešne, Rozbúreným prúdom

K hlave, či otupeným údom. Mozog sa trasie v kŕči.

Pohroma sa valí opäť, ničí naše bariéry. Nejdeme sa vzoprieť?

Toxikoman sa sám dávi, Nástroje sa mu nechce stráviť.

Aj tak sa láska a smrť ľúbia, Ľudia snívajú a chcú byť ľudia. Predostrie sa krása modrých morí,

A ja túžim stať sa aspoň jednou vlnkou v ich príboji.