Na brehu plesa, ktorého hladina sa jagá pod strmými zrázmi Kriváňa, žil kedysi dávno haviar. Hoci kutal od svitu do mrku, nedarilo sa mu. Už chcel všetko nechať tak a vrátiť sa do rodnej dediny, keď jedného dňa zbadal neďaleko svojej koliby vílu. Pristúpil k nej, oslovil ju, víla sa naňho usmiala...
Porozumeli si, zapáčili sa jeden druhému a do roka bola svadba. Neprešiel druhý a mladým sa narodila dcéra. Pretože prišla na svet v čase, keď sú tatranské lúky zasypané kvetmi, dali jej meno Kvetuška. Dievča rástlo ako z vody, čoskoro z nej bola krásavica na pohľadanie. Aj rodina si žila spokojne. Hoci toho veľa nemali, stačilo im. Ale jedného dňa navštívila kolibu na brehu plesa Poludnica a rodina prišla o otca. Keď ho pochovali, povedala matka dcérke:
– Dievka moja, cítim, že sa čoskoro pominiem aj ja. No ešte predtým by som ti chcela vyjaviť tajomstvo vrchu, pod ktorým žijeme. A zaviedla ju pod vrchol Kriváňa. Tam odvalila mohutnú skalu a ukázala jej jaskyňu, kde uprostred svietilo blankytné jazierko.
– Čokoľvek namočíš do toho plieska, premení sa na zlato. Nikdy to však nevyberaj holými rukami! Tu máš zázračný prútik, ním si pomáhaj!
Len čo to matka dopovedala, začala sa rozplývať a čoskoro zmizla načisto. Darmo Kvetuška plakala, darmo volala, viac svoju matku neuvidela. Ostala v kolibe pri plese sama. Tak veľmi smútila za dobrými rodičmi, až sa jedného dňa pobrala a začala sa túlať po Tatrách. Raz ju v ktorejsi doline vystriehla Kikimora, najhoršia tatranská bosorka a ježibaba, a odvliekla dievča do svojej jaskyne.
– Zaraz mi prezraď tajomstvo zázračného plieska! Škriekala na Kvetušku.Tá však mlčala. Darmo sa Kikimora vyhrážala, sľubovala, líškala, dievča bolo ako nemé. Iba keď ho začala trýzniť hladom a bitkou, podvolilo sa, že zavedie ježibabu na miesto. Len čo Kikimora uzrela pliesko, ako zmyslov zbavená začala doň hádzať všetko, čo mala po ruke. Skaly, kvety, oblečenie, zrnká piesku – a všetko sa menilo na zlato. Keď už pohádzala všetko, čo mala, priskočila k vode, ponorila do nej tuky, že kusy zlata povyhadzuje na breh.
V tej chvíli stuhla a pomaly sa začala meniť na skalu. Skameneli i kusy zlata, čo sa ešte pre chvíľu jagali vo vode.
Netrvalo dlho a zmizlo i zázračné pliesko, ostali sivé kamene. Tak sa stratilo zlato spod Kriváňa. Niet zázračnej vody, ktorá menila zrnká piesku na zlatý prach a vyplavovala ich na zemský povrch.