Zlato pod kriváňom – Anton Marec

Zlato pod kriváňom – Anton Marec

Na brehu plesa, ktorého hladina sa jagá pod strmými zrázmi Kriváňa, žil kedysi dávno haviar. Hoci kutal od svitu do mrku, nedarilo sa mu. Už chcel všetko nechať tak a vrátiť sa do rodnej dediny, keď jedného dňa zbadal neďaleko svojej koliby vílu. Pristúpil k nej, oslovil ju, víla sa naňho usmiala... Porozumeli si, zapáčili sa jeden druhému a do roka bola svadba. Neprešiel druhý a mladým sa narodila dcéra. Pretože prišla na svet v čase, keď sú tatranské lúky zasypané kvetmi, dali jej meno Kvetuška. Dievča rástlo ako z vody, čoskoro z nej bola krásavica na pohľadanie. Aj rodina si žila spokojne. Hoci toho veľa nemali, stačilo im. Ale jedného dňa navštívila kolibu na brehu plesa Poludnica a rodina prišla o otca. Keď ho pochovali, povedala matka dcérke:

- Dievka moja, cítim, že sa čoskoro pominiem aj ja. No ešte predtým by som ti chcela vyjaviť tajomstvo vrchu, pod ktorým žijeme. A zaviedla ju pod vrchol Kriváňa. Tam odvalila mohutnú skalu a ukázala jej jaskyňu, kde uprostred svietilo blankytné jazierko.

- Čokoľvek namočíš do toho plieska, premení sa na zlato. Nikdy to však nevyberaj holými rukami! Tu máš zázračný prútik, ním si pomáhaj!

Len čo to matka dopovedala, začala sa rozplývať a čoskoro zmizla načisto. Darmo Kvetuška plakala, darmo volala, viac svoju matku neuvidela. Ostala v kolibe pri plese sama. Tak veľmi smútila za dobrými rodičmi, až sa jedného dňa pobrala a začala sa túlať po Tatrách. Raz ju v ktorejsi doline vystriehla Kikimora, najhoršia tatranská bosorka a ježibaba, a odvliekla dievča do svojej jaskyne.

- Zaraz mi prezraď tajomstvo zázračného plieska! Škriekala na Kvetušku.Tá však mlčala. Darmo sa Kikimora vyhrážala, sľubovala, líškala, dievča bolo ako nemé. Iba keď ho začala trýzniť hladom a bitkou, podvolilo sa, že zavedie ježibabu na miesto. Len čo Kikimora uzrela pliesko, ako zmyslov zbavená začala doň hádzať všetko, čo mala po ruke. Skaly, kvety, oblečenie, zrnká piesku – a všetko sa menilo na zlato. Keď už pohádzala všetko, čo mala, priskočila k vode, ponorila do nej tuky, že kusy zlata povyhadzuje na breh.

V tej chvíli stuhla a pomaly sa začala meniť na skalu. Skameneli i kusy zlata, čo sa ešte pre chvíľu jagali vo vode.

Netrvalo dlho a zmizlo i zázračné pliesko, ostali sivé kamene. Tak sa stratilo zlato spod Kriváňa. Niet zázračnej vody, ktorá menila zrnká piesku na zlatý prach a vyplavovala ich na zemský povrch.