Rudko – Anton Marec

Rudko – Anton Marec

Na severozápad od Sabinova stoja zrúcaniny hradu Kamenica. Od založenia až do zániku patril rodu Toryskovcov.

 Toryskovci hocikoho medzi seba nepustili. Ak už príslušník tohto rodu mal s niekým spojiť svoj život až po hrob, stávalo sa to nie z lásky, skôr preto, aby sa majetok upevnil a rozrástol.

Od vekov platil tento nepísaný zákon v rodine a nikto sa mu neprotivil.

Až sa v jednej generácii narodil na Kamenici chlapec , ktorého od malička všetci volali RUDKO , hoci bol celkom ináč krstený. Akoby ten chlapec ani nepochádzal z Toryskovcov. Nevýbojný, do seba uzavretý.

Večne sám blúdil lesmi a vyhýbal sa všetkým slávnostiam i zábavám, čo sa konali na hrade.

Ani poľovačky ho nelákali, ani zápasy rytierov, či chlapské kratochvíle, alebo pijatiky. Už si jeho matka myslela, že chce nebodaj vstúpiť do kláštora. Keď sa ho však na to opýtala, len sa pousmial. Vraj hľadá celkom iné...

A jedného dňa akoby to našiel.

Stalo sa raz, že si mladý sľachtic pri preskakovaní vodnej priekopy vyvrtol nohu. Na hrad sa už vrátiť nemohol, nuž ho zaniesli do jedného z domov. Tam ho hneď ošetril miestny bylinkár a do rána sa o neho starala dievčina Amália.

Nuž načo zbytočne napínať zvedavosť, treba rovno povedať, že tí dvaja sa do seba rýchlo zaľúbili.

Rudko sa vyliečil a potom navštevoval Sabinov stále častejšie. Jednoducho musel vidieť tú, s ktorou si porozumel aj bez slov. A na konci jesene sľúbil Rudko Amálii, že si ju po Veľkej noci zoberie za manželku.

Dozvedel sa však o Rudkových výletoch otec. A ten veru so svojím synom mal inakšie plány – spojiť panstvo Kamenické s Brezovickým.

Rovnako rozmýšľal i pán z Brezovice. A tak sa raz pri víne o tom po chlapsky porozprávali a vyšlo im, že si – Rudko zoberie za manželku Ľudmilu z Brezovice a ešte pred Vianocami budú zásnuby!

Šľachtické slovo v tých časoch platilo, čo by sa mal svet začať naopak krútiť, nemohlo to byť ináč ani v tomto prípade. Preto sa v jednu jesennú sobotu začala na Kamenickom hrade hostina. Všetci prizerali slávnostným zásnubám Rudka a Ľudmily, všetci sa z nich radovali, len dvaja mladí nie. Veď čo, videli sa vlastne prvýkrát v živote, nič o sebe nevedeli, a už vôbec netušili, čo sa za nich dohodli rodičia. Jeden i druhý boli myšlienkami vo svojom svete.

Rudko spomínal na svoju Amáliu, ako jej vysvetlí, čo sa stalo a prečo nedodržal svoj sľub? A čo ona , kam sa podeje, keď už aj za hradbami každý vie komu dala slovo? Nie nemôže toto jej nemôže urobiť, musí sa vzbúriť, hoci aj proti vôli svojho otca, čo si na Kamenici zatiaľ nikto nedovolil!

Vtom svoju milú uvidel. Stála na brale, z ktorého pozorovala všetko dianie.

Pravdaže, stačil jediný pohľad, aby pochopila...

Teraz, práve teraz to musím urobiť ! rozhodol sa Rudko. Vstať, povedať všetkým, že chce žiť iný život ako žijú oni a aký mne pripravil otec!

Vstal vykročil...

Neskoro ! V tej samej chvíli sa dievčina naposledy pozrela do vysvietených okien, za ktorými prúdila zábava, utrela si jedinú slzu na tvári a potom vykročila do priepasti pod hradom...