1625 míľ do Ríma

1625 míľ do Ríma

Žiť bez lásky, či majú zmysel také údery?
život bez života,
nájsť čo každý hľadá,
svet v ktorí snáď len dieťa malé opäť uverí.

Pohladenie bez rozochvenia,
správna cesta v kompromisy upadne po rokoch.
úsmev mimo dušu,
náhražky citu zahalené v dotykoch,

Sedím na priedomí svojej duše,
no zdráham sa spraviť prvý krok,
čo voľakedy jedna správna cesta bola,
v milióny chodníčkov zmenil sa minulý rok.

Rojko detských snov spoza mreží svoj osud hľadá,
slzy spálili mu oči trpkosťou,
to čo by chcel vidieť iba tuší,
v jarme nových rán po Júlii duša kričí clivosťou.

V cele dneška spútali jeho srdce,
vzali, udupali, vyplienili jeho tvrdý vzdor,
kvapka jediná v prachu snov trbliece sa,
liek na chorej duše mor.

Kvapka síce malá jest,
slnko ohňom chcelo by ju zahubiť
a v mori bolesti falošných ciest,
túžba a vášeň smie sa opäť narodiť.

Na krídlach svetského odlieta zrada,
kvapka padá vnára sa mi späť do mojich žíl,
kričím, padajú okovy,
nádej aby som opäť žil.

Nie bohatstvo, nie všetko zlato sveta,
lenž obyčajná skromná veta,
zmení ľudskej duše nepokoj.
Ucítiť smiech na perách,

v podbrušku to krásne chvenie,
nech záchvev žiadostivosti preženie sa telom,
prežiť zajtra to šialené poblúznenie.
Vyjsť len tak na lúku,
sledovať slnce spánkom ulíhať,
držať svoje šťastie pevne za ruku,
spomaliť, pritisnúť, ucítiť, nevnímať.

Stať sa princom,
nechať navôkol tancovať víly,
pod rúškom bieleho závoja,
nač by sme inak vôbec žili?