Laktibrada – Milan Rúfus

Laktibrada – Milan Rúfus

Veru tak je, tak:
nemá ho tá žena rada ani za päták.
Darmo prosí, darmo hrozí, darmo dojedá.
Len mu hodí bobček z kozy miesto obeda.

Smeje sa mu: „Akí chlapi, taká porcia!“
Tak ho trápi. A čo lapí, tým ho obíja.

„Nieže drichmeš pri komíne! Variť treba, prať!
Ja si idem po doline koňa prevetrať.“

Berie metlu a už letí ako kométa.
A on, chudák, hrubé smeti bradou pometá.

Na potoku potom plače, hreší na ženu.
A s jej sukňou zlostne pláče bradu zmočenú.

„Kde komu som hlavu pílil, iba žene nie,
Rohatí mi posvietili na to ženenie.

Čert ma viedol, čert mi radil takú mladuchu.
Mne, ktorý som kašu chladil chlapcom na bruchu!

Mne, ktorý som jedol dievky ako jahody.
Voňalo mi spod pokrievky ako na hody.

A teraz ma suchá slama v krpci omína.
Striga žena zhodila ma spoza komína.“

Laktibrada, Laktibrada, a či je to lož?
Takú našiel, aký hľadal:
za rovnaký groš.

Sám si kradol, sám si kváril, to je známa vec.
Sám si mrzkú kašu varil, tak ju sám aj zjedz!

Sám si ťahaj po priekope svoju taligu.
Kto druhému jamu kope, padne na strigu.