Malá krásna Zlatovláska
chradne, chorľavie.
Čo ju bolí, čo ju
súži,
iba sama vie.
Najhoršie, že žiadne jedlo
kráske nechutí.
Pobabre sa v tanieri
a je po chuti.
Len to chvatom
pohltá,
kde je kopa cukru.
„Musím kŕmiť hrdličky.
Stále nôtia – cukrú...“
„Cukrú, cukrú, cukrú?“
„Áno, bez
prestávky.“
Mama ruky zalomí:
„Vtáky čuje z hlávky!“
Aj sám kráľ sa naľakal,
až sa celý triasol:
„Služobníci,
vymeňte
všetok cukor za soľ!“
Ráno dcérka prosíka
o lyžičku cukru.
„Už ti zasa hrdličky –
v hlave – cukrú,
cukrú?“
„Hlad ich núti spievať.
Osladím im čaj.“
„Radšej vyžeň krkavce,
soli si doň daj!“
„Pre ne nieto v
kráľovstve
cukru ani zrnka.“
„No tak idem lízať soľ,
ako v lese srnka.“
Šmyk, šmyk, zlaté škutiny,
cukráreň je
blízko.
Nedbá, že si hlavu
zmení na strnisko.
„Želáte si soľníčky,
vaša urodzenosť?“
„Cukríčky, nie
soľníčky!
Čo máš v hlave seno?
Zaplatím ti za ne zlatom
tu sa trbliece.
Netreba mi veľa,
stačí za vrece.“
„Ani
ako za necht, výsosť.
Nie ste v cukrárni.“
„Táraš, lapaj. Kde som teda?“
„V novej soľkárni.“
„Celý svet je
blázinec!“
princezná hnev hasí.
Medzitým jej narástli
dlhé zlaté vlasy.
Zrkadlo je pošepkalo:
„Zlatovláska,
hľaď!
Už máš miesto strniska
zlatý vodopád.
Všetkých prinov oslníš
ako zlatý lúč.“
„Hurá, už som
zdravá!
Hrdličky sú fuč.“
(Z knihy Ďuro truľo a figliari)