Zlatovláskine hrdličky – Ján Navrátil (HK – poézia)

Zlatovláskine hrdličky – Ján Navrátil (HK – poézia)

Malá krásna Zlatovláska
chradne, chorľavie.
Čo ju bolí, čo ju súži,
iba sama vie.

Najhoršie, že žiadne jedlo
kráske nechutí.
Pobabre sa v tanieri
a je po chuti.

Len to chvatom pohltá,
kde je kopa cukru.
„Musím kŕmiť hrdličky.
Stále nôtia – cukrú...“

„Cukrú, cukrú, cukrú?“
„Áno, bez prestávky.“
Mama ruky zalomí:
„Vtáky čuje z hlávky!“

Aj sám kráľ sa naľakal,
až sa celý triasol:
„Služobníci, vymeňte
všetok cukor za soľ!“

Ráno dcérka prosíka
o lyžičku cukru.
„Už ti zasa hrdličky –
v hlave – cukrú, cukrú?“

„Hlad ich núti spievať.
Osladím im čaj.“
„Radšej vyžeň krkavce,
soli si doň daj!“

„Pre ne nieto v kráľovstve
cukru ani zrnka.“
„No tak idem lízať soľ,
ako v lese srnka.“

Šmyk, šmyk, zlaté škutiny,
cukráreň je blízko.
Nedbá, že si hlavu
zmení na strnisko.

„Želáte si soľníčky,
vaša urodzenosť?“
„Cukríčky, nie soľníčky!
Čo máš v hlave seno?

Zaplatím ti za ne zlatom
tu sa trbliece.
Netreba mi veľa,
stačí za vrece.“

„Ani ako za necht, výsosť.
Nie ste v cukrárni.“
„Táraš, lapaj. Kde som teda?“
„V novej soľkárni.“

„Celý svet je blázinec!“
princezná hnev hasí.
Medzitým jej narástli
dlhé zlaté vlasy.

Zrkadlo je pošepkalo:
„Zlatovláska, hľaď!
Už máš miesto strniska
zlatý vodopád.

Všetkých prinov oslníš
ako zlatý lúč.“
„Hurá, už som zdravá!
Hrdličky sú fuč.“

(Z knihy Ďuro truľo a figliari)