Xaver s nohami do X – Daniel Hevier

Xaver s nohami do X – Daniel Hevier

Druhý deň v novej škole sa pre Xavera začal sľubne. Hneď prvá hodina bol telocvik. Viete si predstaviť úžasnejší začiatok vyučovania ako v telocvični? Pretože táto telocvičňa bola naozaj TeloCvičňa! Priestranná ako letisková hala, vyblýskaná a vyligotaná a plná toho najúžasnejšieho náradia. Z výšky viseli hrazdy, po stenách boli umiestnené rebríky, boli tam dve basketbalové ihriská a jedno ihrisko na sálový futbal.

A šatní, umyvárok, sprchovacích kútov a rôznych príručných miestnôstok bolo tak veľa, že Xaver trochu zablúdil. Keď konečne našiel telocvičňu, už boli všetci nastúpení. Pred nimi, ako generál pred jednotkou, stál mladý telocvikár. Jéj, nielen triedneho má chlapa, ale aj telocvikára! Nie je nič trápnejšie, ako keď chlapčenský telocvik učí baba!

– Á, nový žiak! – privítal ho telocvikár. A normálne mu vyšiel v ústrety, normálne mu podal ruku a normálne sa mu predstavil: – Magister Plánka! –A potom ho poslal, aby sa zaradil.

– Zatiaľ na koniec radu, a potom sa uvidí.

Ako sa uvidelo, Xaver už na konci radu zostal. Jednak bol z chalanov skoro najmenší a druhak...

– Kuknite sa na tie bombarďáky! To si šľohol dedovi? A čumte na tie krivé haxne! – ozvalo sa z nastúpeného radu. Bol to ten istý protivný hlas, ktorý ho privítal v triede. Patril červenovlasému chlapcovi, ktorý bol Xaverov rovesník, ale pretože bol poriadne nadupaný, vyzeral skoro ako deviatak.

– Možno je to nejaký vytrvalostný prepadlík, – pomyslel si Xaver, aby nemusel počúvať ten rehot. Všetci sa vyškierali, niektorí sa dokonca plieskali po holých stehnách. Z druhého konca sa ozval chichot a Xaver si s hrôzou uvedomil, že sú tam aj dievčatá. Takú hanbu ešte nezažil!

– Pán učiteľ, len nám ho nedajte na futbale do bránky, pretože cez tú dieru pod kolenami mu prejde každá lopta! – pokračoval svalnáč a rehot prešiel do ryčania.

– Koniec rečí, Flak, – prerušil ho telocvikár, ale aj jemu sa oči smiali. – Tu nie sme na hodine rétoriky, ale telocviku. Možno sa Xaver vyznačuje veľkým pohybovým nadaním. Možno dokáže urobiť komplikovaný kotrmelec alebo sa vyšplhá po lane vo vynikajúcom čase.

Nádejne sa pozrel na Xavera, ale ten iba smutne pokrútil hlavou. Telocvik bol jediný predmet, ktorý mu nešiel.

Do bránky ho pri futbale síce nepostavili, ale jeho futbalový výkon bol aj tak mizerný. Dokonca mu brali loptu vlastní spoluhráči. A keď okolo neho bežal ten ryšavec, zafučal mu do ucha: – Baksa – strať sa!

Nečudo, že Xaver sa po hodine telocviku vliekol po chodbe ako slimák, až tam zostal sám. Vtom počul za sebou ťapkanie chodidiel.

– Ahoj, – pozdravilo ho dievča.

Xaver sa musel pozrieť dohora, pretože dievčinka bola od neho o dobré tri hlavy vyššia.

– Ja som Xénia, – podala mu ruku. – Tiež také bl... bláznivé meno. Ale z toho si nič nerob. Tu majú všetky decká výstredné mená! A Flaka si nevšímaj. Je to kretén. V skutočnosti sa volá Fliačik. Izidor Fliačik.

Xaver sa rozosmial.

– Ale nie, aby si mu tak povedal! Jemu ešte aj učitelia hovoria Flak. A krstným menom ho nesmie osloviť nikto, lebo by bolo zle!

– Ja to mám uňho nahnuté už teraz, – zosmutnel Xaver.

– Nemaj boja, paranoja, – zašveholila Xénia a spolu sa rozbehli do triedy.

Xénia vkĺzla do poslednej lavice, pretože bola z triedy suverénne najvyššia. A Xaver sa posadil tiež do poslednej lavice v susednom rade. Pretože bol nový.

Pani učiteľka tam už bola. Bola to pani Patrícia.

– Všetci ju volajú Haťa Paťa, – zašepkala Xaverovi Xénia.

– Na dnešnej hodine si povieme niečo o xenofóbii, – začala pani Patrícia. --Kto by nám vedel povedať, čo znamená toto zvláštne slovo?

Z jednej lavice vystrelila ruka a vzápätí zahučalo: – To je fóbia na Xeňu!

– Ha-ha, – zasmiala sa nasilu Xénia. – Jasné, Flak! Tá fóbia je obojstranná!!

V tej chvíli sa však zdvihla ďalšia ruka. Neslýchané – bol to Xaver. Taká nehoráznosť! Ešte len druhý deň v škole, a už sa hlási! mysleli si spolužiaci.

– Xenofóbia je zložená z dvoch gréckych slov: xénos a fóbos. Xénos znamená cudzinec, žoldnier, ale aj niekto, kto je neobyčajný alebo nevídaný. A fóbos je strach, poplach, zmätok, ale aj bázeň a úctivosť. Možno to voľakedy znamenalo úctu k cudzincom, alebo aj istú ostražitosť pred nimi. Ale dnes sa týmto slovom označuje strach a nenávisť voči všetkému a každému, kto nie je náš, kto je jednoducho cudzincom.

– Výborne, Xaver! – pochválila ho pani učiteľka Paťa. – Ani ja by som to lepšie nevysvetlila.

V tej chvíli akoby do kŕdľa detí niekto hodil skalku. Zo všetkých strán a jedno cez druhé sa ozývalo:

– Mne mama hovorila, že pred tými, čo nepoznám, si mám dávať pozor!

– Cudzí môže byť aj zlodej alebo vrah!

– Alebo terorista!

– Alebo okupant, ako boli u nás Rusi v minulom storočí!

– Alebo to môže byť niekto, kto sa chce usadiť v našej krajine a brať našim ľuďom prácu!

– Alebo horšie – ani nepracovať, iba smradiť a kradnúť!

– Alebo príde niekto cudzí a hneď seká frajera! – ozval sa hrubý hlas. Hádajte, komu patril.

– Ale kto je to vlastne cudzinec? – nedala pokoja pani učiteľka. – Ako rozoznáte, že je niekto cudzincom?

– Podľa toho, že nevie našu reč!

– Inak sa oblieka!

– Má inú farbu pokožky!

– Je čierny!

– Alebo žltý!

– Smrdí!

– Alebo... – stíšila hlas pani Patrícia. – Alebo... to môže byť vaša učiteľka. Celá trieda stíchla.

Kniha vyšla vo vydavateľstve Perfekt. Napísal a ilustroval ju Daniel Hevier.