Malý princ – Exupéry (skrátená ukážka)

Malý princ – Exupéry (skrátená ukážka)

– Dobrý deň , – povedala líška.
– Dobrý deň, – zdvorilo odpovedal malý princ, obrátil sa, ale nič nevidel.
– Som tu, – ozval sa ten hlas, – pod jabloňou...
– Kto si? – spýtal sa malý princ. – Si veľmi pekná...
– Ja som líška, – povedala líška.
– Poď sa so mnou hrať, – navrhol jej malý princ. – Som taký smutný...
– Nemôžem sa s tebou hrať, – povedala líška. – Nie som skrotená.
– Ach, prepáč! – povedal malý princ.
Ale po krátkej úvahe dodal: – Čo to znamená skrotená?
– Ty nie si odtiaľto, – povedala líška, – čo tu hľadáš?
– Hľadám ľudí, – odpovedal malý princ. – Čo znamená skrotiť?
– Ľudia, – povedala líška, – majú pušky a poľujú. Je to veľmi nepríjemné! Chovajú aj sliepky. Je to ich jediná prednosť. Hľadáš sliepky?
– Nie, – odpovedal malý princ. – Hľadám priateľov. Čo znamená skrotiť?
– Je to už takmer zabudnutá vec, – povedala líška. – Znamená to vytvoriť putá.
– Vytvoriť putá?
– Pravdaže, – povedala líška. – Ty si pre mňa zatiaľ len malý chlapec podobný stotisícom malých chlapcov. A nepotrebujem ťa. Ani ty ma nepotrebuješ. Ja som pre teba iba líška podobná stotisícom líšok. No ak si ma skrotíš, budeme jeden druhého potrebovať. Budeš pre mňa jediný na svete. Ja budem pre teba jediná na svete...
– Začínam rozumieť, – povedal malý princ. – Jestvuje jedna kvetina... myslím, že si ma skrotila...
– To je možné, – poznamenala líška. – Na Zemi sa dá všeličo zažiť...
– Och, to nie je na Zemi! – povedal malý princ. Zdalo sa, že to v líške vzbudilo veľký záujem.
– Na nejakej inej planéte?
– Áno.
– Sú na tej planéte poľovníci?
– Nie.
– To je zaujímavé! A sliepky?
– Nie.
– Nič nie je dokonalé, – vzdychla si líška. Ale vrátila sa k svojej myšlienke:
– Môj život je jednotvárny. Poľujem na sliepky a ľudia poľujú na mňa. Všetky sliepky sú si podobné a všetci ľudia sa navzájom podobajú. Tak sa trochu nudím. No ak si ma skrotíš, môj život bude ako ožiarený slnkom. Spoznám zvuk krokov, ktorý bude iný ako všetky ostatné. Tie ostatné kroky ma zaháňajú pod zem. Tie tvoje ma privolajú z nory ako nejaká hudba. A potom, pozri! Vidíš tamtie obilné polia? Ja chlieb nejem. Obilie je pre mňa zbytočné. Obilné polia mi nič nepripomínajú. A to je smutné! Ale ty máš zlaté vlasy. Bude to teda skvelé, keď si ma skrotíš! Zlaté obilie mi ťa bude pripomínať. A ja budem mať rada šumenie vetra v obilí...
Líška zmĺkla a nadlho sa zahľadela na malého princa.
– Prosím ťa... skroť si ma! – povedala.
– Veľmi rád, – odpovedal malý princ, – ale nemám veľa času. Musím si nájsť priateľov a spoznať veľa vecí.
– Spoznáme len tie veci, ktoré si skrotíme, – povedala líška. – Ľudia už nemajú čas, aby niečo spoznávali. Kupujú si u obchodníkov celkom hotové veci. Ale pretože nejestvujú obchodníci, čo by predávali priateľov, ľudia už priateľov nemajú. Ak chceš mať priateľa, skroť si ma!
– Čo mám urobiť? – spýtal sa malý princ.
– Musíš byť veľmi trpezlivý, – odpovedala líška. – Najprv si sadneš do trávy trochu ďalej odo mňa, asi takto. Ja sa budem na teba pozerať kútikmi očí, a ty nebudeš nič vravieť. Reč je prameňom nedorozumení. Ale každý deň si budeš môcť sadnúť trochu bližšie.
Na druhý deň prišiel malý princ zasa.
– Bolo by lepšie, keby si prichádzal v tú istú hodinu, – povedala líška. – Ak napríklad prídeš o štvrtej popoludní, už od tretej začnem byť šťastná. Čím väčšmi čas pokročí, tým budem šťastnejšia. O štvrtej už budem vzrušená a nepokojná; objavím cenu šťastia! No ak budeš chodiť hocikedy, nebudem nikdy vedieť, na ktorú hodinu si mám pristrojiť srdce... Je potrebné zachovávať isté zvyky.
– Čo je to zvyk? – spýtal sa malý princ.
– Aj to je čosi, na čo sa veľmi zabúda, – povedala líška. – Je to niečo, čo odlišuje jeden deň od ostatných dní, jednu hodinu od ostatných hodín. Napríklad aj moji poľovníci majú jeden zvyk. Vo štvrtok tancujú s dedinskými dievčatami. A tak je štvrtok nádherný deň! Chodím sa vtedy prechádzať až do vinice. Keby poľovníci tancovali hocikedy, všetky dni by sa navzájom podobali a ja by som nemala prázdniny.
Tak si malý princ skrotil líšku. A keď sa priblížila hodina odchodu, líška povedala:
– Ach! Budem plakať...
– Je to tvoja vina, – povedal malý princ, – neželal som ti nič zlé, ale ty si chcela, aby som si ťa skrotil...
– Pravdaže, – povedala líška.
– Ale ty budeš plakať! – povedal malý princ.
– Pravdaže, – povedala líška
– Teda z toho nebudeš mať nič!
– Budem, – povedala líška, – vďaka farbe obilia. Potom dodala: – Choď sa ešte raz pozrieť na ruže. Pochopíš, že tá tvoja je jediná na svete. Vrátiš sa ku mne, aby si mi dal zbohom, a ja ti darujem tajomstvo. Malý princ sa šiel znova pozrieť na ruže.
– Vy sa na moju ružu vôbec nepodobáte, vy ešte nie ste nič, – povedal im. – Nikto si vás neskrotil a vy ste si neskrotili nikoho. Ste také, ako bola moja líška. Bola iba líškou, čo sa podobala stotisícom ostatných líšok. Ale ja som si z nej urobil priateľku a teraz je jediná na svete.
A ruže boli veľmi zarazené.
– Ste krásne, ale ste prázdne, – povedal im ešte. – Nemožno pre vás zomrieť. Prirodzene, obyčajný okoloidúci by si pomyslel, že moja ruža sa vám podobá. Ale ona jediná je dôležitejšia ako vy všetky, pretože práve ju som polieval. Pretože ju som dával pod sklený zvon. Pretože ju som chránil zástenou. Pretože jej som pozabíjal húsenice (okrem dvoch alebo troch, z ktorých majú byť motýle). Pretože ju som počúval, ako sa žaluje alebo vystatuje, alebo dokonca ako niekedy mlčí. Pretože je to moja ruža. A vrátil sa k líške.
– Zbohom, – povedal. – Zbohom, – povedala líška. – Tu je moje tajomstvo. Je veľmi jednoduché: dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.
– To hlavné je očiam neviditeľné, – opakoval malý princ, aby si to zapamätal.
– Čas, ktorý si strácal pre svoju ružu, robí tvoju ružu takou dôležitou.
– Čas, ktorý som strácal pre svoju ružu... – opakoval malý princ, aby si to zapamätal.
– Ľudia zabudli na túto pravdu, – povedala líška. – Ale ty na ňu nesmieš zabudnúť. Ty budeš navždy zodpovedný za všetko, čo skrotíš. Si zodpovedný za svoju ružu... – Som zodpovedný za svoju ružu... – opakoval malý princ, aby si to zapamätal.