Páv a krkavec – Peter Kováčik

Páv a krkavec – Peter Kováčik

Kedysi dávno sa páv kamarátil s krkavcom. Páv bol pyšný, samoľúby a celé dni si pestoval chvost a maľoval perie. Zo dňa na deň bol krajší, ale i lenivejší a namyslenejší a posmieval sa skromnému krkavcovi, ktorý sa učil rýchlo behať.

„Čo to stváraš, krkavec?“ rozhorčoval sa páv. „Učím sa rýchlo behať,“ odvetil usilovný krkavec a behal ďalej. „Ale si hlúpy,“ smial sa páv. „Načo ti to bude?“ „Aby ma nikto nedobehol!“ Páv odsudzujúco krútil hlavou a myslel si, že krkavcovi šibe. Ešte väčšmi sa o tom utvrdzoval, keď krkavec začal mávať krídlami. Trochu sa vzniesol, spadol, ale ani to ho neodradilo. „Zbytočne sa namáhaš!“ napomínal ho páv. „Nie zbytočne, učím sa lietať.“ „Načisto si sa spochabil,“ káral krkavca páv. Krkavec sa nedal odradiť. Každý deň sa pokúšal vzlietnuť, a keď sa mu to napokon podarilo, usiloval sa dostať nad strechy domov, vrcholce stromov, nad strmé bralá a štíty hôr, čoraz vyššie a vyššie.

Raz celý uveličený zosadol na mäkkú pažiť, aby svojmu pyšnému priateľovi rozpovedal, ako sa mu javí svet z obrovskej výšky. Pri pávovi stál mladý zaľúbený pár. Mladucha si išla oči vyočiť na krásnom pestrofarebnom perí. Pávovi lahodil mladuchin závistlivý pohľad a ešte väčšmi sa nadúval a riasil chvost, aby jednotlivé farby čo najviac vynikli. A vtedy dievčina vyslovila túžbu po nádhernom perí. „Nič jednoduchšie,“ povedal mladík, chytil páva a začal ho šklbať. Páv škriekal, hrabal nohami, , plieskal krídlami, ale mladík ho pevne držal a pustil až vtedy, keď ho celého ošklbal. Páv vyzeral ako opŕchnutá sliepka.

„A teraz,“ povedala dievčina mladíkovi, „ chyť krkavca.“ Krkavec v tej chvíli zamával krídlami, vzniesol sa do výšky a smial sa zohavenému pávovi:

„Kto býva dlho pyšný, chytro sa stáva smiešny.“

Zdroj: časopis Slniečko, február 1975