Ako Buvik uspával snehuliakov – Daniel Hevier

Ako Buvik uspával snehuliakov – Daniel Hevier

Bola zima, mráz zaliezal za nechty. Buvik chodil namrzený: nemal baranicu, iba ľahký cylindrík. Nemal rukavice, iba holé dlane. Nemal ani teplý šál, iba motýlika pod krkom. Nuž, proti chladu to nebolo ktoviečo.

Cez deň tak premrzol, že večer bol studený ako cencúľ. Zima sa však blížila ku koncu, slniečko naberalo každý deň dych...

V snehu sa objavovali malé tmavé fliačiky... To sa snežienky drali na svet.

Buvik mal hneď lepšiu náladu.

Ej, ale si polepším! – radoval sa.

Nie každý mal takú náladičku ako on. Napríklad snehuliaci. Tým sa nepozdávalo, že by malo byť po zime.

– Ešte sme sa len narodili, už máme ísť do dôchodku! – hundrali.

To bolo vzdychania. To bolo ľútostenia. Snehuliakom tiekli po studených lícach slzy.

– Aha, mami, snehuliaci sa topia, volali deti a nik im nepovedal pravdu.

Nakoniec najstarší, najväčší a najskúsenejší snehuliak povedal:

– Bratia a bratanci, je už takmer isté, že aj tohto roku nakoniec príde jar. O niekoľko dní je po zime. A žiaľ, nielen po zime, ale aj po nás. S tým už nič nenarobíme. Musíme sa s tým zmieriť. Vyparme sa tíško a dôstojne, takpovediac s ľadovou rozvahou...

Starý snehuliak vedel svoje. Požil si na svete niekoľko týždňov, čo je na snehuliaka úctyhodný vek.

Najmladší, najmenší a najzvedavejší snehuliačik mal však iba dva a pol dňa. A už by sa mal pobrať?!

– Nie, nie! Protestujem! – stonal. – Ešte nechcem zahynúť!

Kto tu vraví o zahynutí? – zasmial sa do toho Buvik, ktorý ďalej nevydržal počúvať tie náreky.

Potom sa mu prihovoril do ucha na deravom hrnci:

– Chlapčiatko snehuliacke! Čaká ťa iba spánok... Ježkovia majú zimný spánok a vy, snehuliaci, jarný spánok... Prebudíš sa znova o rok, keď bude opäť zima!

– Naozaj? – nedôverčivo sa spýtal snehuliačik. Celkom tomu neveril, ale potom sa rozhodol, že radšej tomu uverí. Tak sa to ešte dalo vydržať.

Ale po chvíli mu to nedalo:

– Hovoríš spánok? A bude sa mi aj niečo snívať?

– Hm... – zamyslel sa Buvik. – Aký by to bol spánok, keby sa nič nesnívalo? Budeš mať ten najkrajší sen, aký môže byť. Hneď ti ho zoženiem!

Skúste však z ničoho nič zohnať sníček pre roztápajúceho sa snehuliaka. Buvik sa obzeral okolo seba...

A vtedy zbadal prvého jarného motýľa. Mal ešte slabé krídelká, pretože sa narodil len pred niekoľkými motýlími sekundami. Buvik ho opatrne vzal a priložil na snehuliačikovo ucho z uhlíka.

Ani sa nepohni! – prikázal mu.

– Jéj! – vzdychol snehuliačik. – Tuším sa to už začalo... Sníva sa mi... o veľkom farebnom dáždniku, ktorý letí nad zelenou lúkou! A ja... ja sa držím na rúčke a letím... Páni moji, ja letím!

Keď sa vo sne lieta, tak nám rastie dieťa!

Zašepkal zo zvyku Buvik. Ale snehuliačik nerástol. Práve naopak, zmenšoval sa, roztápal sa.

Niekto by však mohol povedať, že zaspal. Ostala po ňom malá barinka vody.

A v tej vode trepotal krídelkami motýľ. Buvik ho zodvihol, ofúkol mu krídla.

A naozaj sa o rok vráti? – spýtal sa motýľ ustarostene.

Celkom určite! Vráti sa s novým snehom, ktorý o rok napadne! – uspokojil ho Buvik. – A potom sa možno znovu uvidíte, hoci len na chvíľočku. Pretože potom zasa pôjdeš búvať ty...

Motýľ vyletel do výšky. A jar sa mohla začať.