O holíčskej studni

O holíčskej studni

Na obchodných cestách stál. Holíč. – Mesto malé.
Dodnes stojí prostred nich, pamätá si stále
na všetko, čo stalo sa, mnoho dejov čudných
a povesť mi prezradil. O holíčskej studni.

V Holíči raz kupec žil. Ten kupec bol skúpy.
Vlastnil mnoho majetku. To, čo mohol, skúpil.
Na námestí mal svoj dom, studňu na nádvorí.
Voda v studni cenu má vždy. Hlavne, keď horí

a v Holíči horelo často. Každú chvíľu.
Oheň spálil hltavo kuždučičkú byľu.
Holicou ho volali. Mestečko zhorené.
Vždy vstal Fénix z popola – zapustil korene.
*
Raz však všetky pramene vyschli v zemi smädnej,
iba kupec vodu mal. Všade bolo biedne
a od sviečky horiacej vzbĺkla jedna strecha.
Keď horí, tak rýchlo has. Sváry bokom nechaj!

– Takto každý rozmýšľa. Kupec hneď však ráta:
„Chcete vodu? – Zaplaťte! Tá má cenu zlata!“
Lakomec sa s ľuďmi prel a oheň sa šíril,
až v plameni zhoreli jeho domy štyri,

zhorela raž na poli aj pšenica v sýpke,
vo vankúšoch zhorelo husie perie sypké,
zhorela mu v plameňoch všetka jeho pýcha,
neostalo vôbec nič. Len nad škodou vzdychať.

Oheň núdzu zrodil hneď. Lakomca sa drží:
„Nemienim ťa opustiť. Môj si. – Si môj mužík!“
Keď ho bieda objala, ostala mu verná.
V jeho studni odvtedy je už len tma čierna.

Nevedel sa podeliť, videl vždy len seba,
tak ho úľak prepadol. Blesk z čistého neba.
– Na holíčskom námestí vyschol prameň v studni,
možno, že raz vytryskne. Možno na deň súdny.

Dovtedy svet pochopí – v dávaní je šťastie.
Ten, kto dáva, radosť má. Jeho pokoj rastie.
Kto však druhých nevidí, ten sám seba ničí,
toho bieda osedlá, šľahá ho jej bičík,

ostrohami bodá ho, stále ho vpred ženie...
Kto chce stále viacej mať, nemá potešenie.
Stojí studňa bez vody, pod Trojičným stĺpom,
pripomína starú zvesť o kupcovi skúpom.