K lipe – Ľudovít Štúr

K lipe – Ľudovít Štúr

(báseň na symbol Slovanov)

Ešte, lipka povievaš,
Ešte šumíš cez dvor náš?

„Povievam si, smutne dosť,
Pozri sa len, drahý hosť!

„Pozri jak som nahnutá,
Z ratolestí spadnutá;“

„Kde žes milý, kde býval,
Dávno sas tu nevídal;“

„Dlhé chvíle trávime
Čo po tebe túžime,“

„Túži tvoja rodina,
So starýma známyma.“

„Býval som tam v cudzine,
Rok za rokom sa minie,“

„Leš na dvore som už zas,
Ožije nám starý čas,

„Staré dni sa sem spustia,
Čo ti listy zašuštia.

„A pozri len, tam z hora,
Jak sa nesú do dvora!“

„Jak sa na nás dívajú,
Túžobne usmievajú,“

„Usmievajú a rednú,
Zas preč letia a blädnú;“

„Priveje ích, odveje,
Škoda našej nádeje,“

„Prišly, išly jak voda,
Škoda že ích, preškoda.“

„I my, lipka, zmizneme,
Snáď sa na raz minieme,“

„Leš ak čas ťa skôr zlomí,
Kdo nado mnou zašumí?“

K lipe – Ľudovít Štúr

Lípka moja na podvorí,
Nad tebou ma srdce bolí,
Že vysycháš, že uvädneš,
Že už skoro dolu padneš.

Kdo ťa sadil, opatroval,
Tomu bych sa požaloval,
Povedz, lípka, kdo ťa sadil,
Kdo mi prvé roky sladil?

Ten už zblädnul, on spočíva,
Čierna zem ho dávno skrýva,
Ty sa za ním, lipka, zvíjaš,
Preto vädneš a pomíjaš.

Kde sú husté tône tvoje
Ty v nich hry a druhov roje?
Všetko zmizlo to s tôňami,
Kdesi to tam za horami!

Leš stoj ešte lípka milá,
Neprišla nám ešte chvíľa,
Keď ty i my sa minieme,
Roztratíme, pohynieme.