Šuhaj z Poľany

Šuhaj z Poľany

Šuhaj z Poľany ako maľovaný,
pre každú gazdinú ako stvorený.
Sily takej za tisíc hromov,
že by zodvihol i richtárov domov.

On známy to bol šuhajíček,
on i vlky zahnal na krajíček.
On i dažďu si povie, kedy má pršať,
a kedy blesky z mrakov chrčať.

Lenže mu liezla na rozum pýcha,
Ktorá len nepokoj kýcha.
On si vravel tak onak a zas onak,
a chválil sa i frky rozprával,
napríklad jak strelec pil koňak.

Tak on hovorí: „Ja bol i vo svete stých tvárí
a mal som lesklý meč,
keď niekto zbadal ta mazal preč.

Šuhaj ani meč nedržal,
možno keď tak pílou rezal
a svet stých tvár ak tak len v rozprávke alebo keď bude králik na polárke.

Jedného dňa však na to doplatil,
svojím deravým životom zaplatil.
V tuhej zime ostrého mrazu,
on smrekovô drevo rúbal,
kým nad ďalším výmyslom dumal.

Keď vtom vietor zavial,
tak on do seba slivky horkej nalial,
kým mu kríže kožuch ovčí teplučko hrial.
Ale zrazu šuhaj nevie, kde je,
len počuje ako sa niekto v húšti smeje.

Kukne za smrek, no ani chýru ani slychu,
bes ho prišiel obdariť za jeho pýchu:
„Drahý šuhajík, to ja z pekiel bes,
odmením ťa, veď lebo bohatý je les.“

Šuhaj kričí len tak do vetra:
„Kdes ty, klamár, neskrývaj sa,
nech ti v hlave ostane táto veta,
že moje telo z lesa ani nehne sa!

„Ja ťa odmením darom, ktorý nemá každý,
lebo tento dar je len pre vážnych.“
Šuhaj vidí pred sebou srnca červeného ako oheň,
čo kým chce utiecť, tak tam stojí ako pevný koreň.

Krv mu pomaličky bledne a on s ňou,
točí sa mu hlava a odpadáva,
už pomaly skonáva tam za horou.

Za horou Poľana šuhaj dnes machom obrastá.

Šuhaj dostal smrť tichú,
presne to, čo sa rovná za jeho pýchu.

Šuhaj sa modlil i z posledných síl
z tých tichých bolestivých chvíľ.
Zubatá ho už na klbko omotáva,
ktorého sa každý bojí,
lebo každá včela musí raz umrieť v roji.