Oblak – Ján Smrek

Oblak – Ján Smrek

Keby sa diali zázraky,
mnohí by sme sa najradšej
popremieňali v oblaky.

Nádherné by to bolo:
z vrelého dychu
desaťtisícich panien

narodiť sa, čo oblak,
mäkší ich dievčich ramien
a potom lietať v máji
po krásnom svete,
po našom kraji,
vyplávať z mračien vencov
a sadať na tie panny
i na mládencov,
poliať ich vlahou,
aby vzrastali,
za žitím dravo šli, jak šakali,
hneď čo len vyhúpli sa z kolísky
krásnymi boli, stepilými,
srdcami čneli do výšky!

A ďalej, spúšťať drahé kvapky
a vlažiť nimi bez prestania
lúky a nivy rodné,
aby z nich vzišlo hodne
božieho požehnania.
Aby, keď vyjde hospodár
na pole svoje pred svitaním,
dýchalo ono naňho
blažiacim dychom ranným,
aby si šťastne pozrel klasy,
ako si češú svoje zlaté vlasy,
a navracal sa s dobrou vôľou
ku žene svojej, k deťom,
že dobre je tu na domácej pôde
a netreba ísť šírym svetom.

Potom: byť takým oblakom
a nebyť priputnaný,
mať voľnú cestu, bez hraníc
na štyri sveta strany.
Prihovárať sa k Pánu Bohu
a hladkať ľudí po tvári,
keď im ju vášeň rozpáli.
Zastaviť cestu tým, čo škodia
i čo sa zlými zdajú,
byť poduškou tým matkám, ktoré rodia
i ktoré pacholiatka pridájajú.
A príkladom byť bojujúcim mužom,
aby vždy mali vyšší cieľ,
aby zo životného šťastia
svoj vybojovali si diel.

A nakoniec: byť oblakom,
ktorý i môjho otca hrob
každý deň nežne porosí,
by aspoň tráva na ňom rástla,
keď ruže nik naň nenosí.
A potom sadnúť na záhradku,
kde milá moja kvety má,
a čakať ju tam každé ráno
so žiariacima očima.