Juj, dcéry moje! Telefón je hrozný vynález. Začne cengať práve vtedy, keď sa najviac ponáhľate. Dlho som sa k nemu správal slušne, ale včera som si povedal dosť!
Včera som vzal telefón,
čo vydváva hlúpy
tón.
Nepripožil som ho k uchu,
ale rovno pod pazuchu
a už stojím na dvore.
Ukážem tej potvore!
Viete, ako pomstím sa
mu?
Tak, že spravím veľkú jamu.
Crnk-crnk – zaznel známy tón.
Už je v jame telefón.
Už je navždy zahrabaný
za to,
že bol taký planý.
Zem ho kryje. Hotovo.
Nezmohol sa na slovo.
Tak mu treba, vravím si a spokojne sa vraciam domov. Na druhý deň sa len tak jedným okom pozriem na dvor a vtom... vtom...
skoro do mňa udrel hrom.
Pod oblôkom rastie strom.
Nie však jabloň, ani
vŕba,
ale strom, kde visí hŕba
rozkvitnutých telefónov.
Strom je plný známych tónov –
crnk-crnk, crnk-crnk... Celkom
isto
visí ich tam dobrých tristo.
Lietam stále von a dnu.
Už mám ruku nevládnu,
toľko dvíham telefóny.
Tristo mi ich
naraz zvoní.
A ja teraz neviem, čo mám spraviť. Hádam to isté, čo by urobil každý dobrý záhradník. Vylieziem na strom a oberiem do koša všetky telefóny. Potom ich zanesiem na trh a stavím sa, že do večera bude kôš prázdny. Lenže na jar všetky stromy zase rozkvitnú. Na jedných vyrastú jablká, na druhých slivky, a čo vyrastie na mojom strome? Nuž, na mojom strome znova vyrastú telefóny. A tak
nepočkám
už ani chvíľku,
a hneď teraz vezmem pílku.
Zanesiem strom do lesa,
a keď v lese ozve sa,
všetci vtáci naplnú uši.
Jeden
povie: „Kto by tušil,
aké stromy teraz práve
vyrastajú v Bratislave!“