Zasadil som telefón – Tomáš Janovic

Zasadil som telefón – Tomáš Janovic

Juj, dcéry moje! Telefón je hrozný vynález. Začne cengať práve vtedy, keď sa najviac ponáhľate. Dlho som sa k nemu správal slušne, ale včera som si povedal dosť!

Včera som vzal telefón,
čo vydváva hlúpy tón.

Nepripožil som ho k uchu,
ale rovno pod pazuchu

a už stojím na dvore.
Ukážem tej potvore!

Viete, ako pomstím sa mu?
Tak, že spravím veľkú jamu.

Crnk-crnk – zaznel známy tón.
Už je v jame telefón.

Už je navždy zahrabaný
za to, že bol taký planý.

Zem ho kryje. Hotovo.
Nezmohol sa na slovo.

Tak mu treba, vravím si a spokojne sa vraciam domov. Na druhý deň sa len tak jedným okom pozriem na dvor a vtom... vtom...

skoro do mňa udrel hrom.
Pod oblôkom rastie strom.

Nie však jabloň, ani vŕba,
ale strom, kde visí hŕba

rozkvitnutých telefónov.
Strom je plný známych tónov –

crnk-crnk, crnk-crnk... Celkom isto
visí ich tam dobrých tristo.

Lietam stále von a dnu.
Už mám ruku nevládnu,

toľko dvíham telefóny.
Tristo mi ich naraz zvoní.

A ja teraz neviem, čo mám spraviť. Hádam to isté, čo by urobil každý dobrý záhradník. Vylieziem na strom a oberiem do koša všetky telefóny. Potom ich zanesiem na trh a stavím sa, že do večera bude kôš prázdny. Lenže na jar všetky stromy zase rozkvitnú. Na jedných vyrastú jablká, na druhých slivky, a čo vyrastie na mojom strome? Nuž, na mojom strome znova vyrastú telefóny. A tak

nepočkám už ani chvíľku,
a hneď teraz vezmem pílku.

Zanesiem strom do lesa,
a keď v lese ozve sa,

všetci vtáci naplnú uši.
Jeden povie: „Kto by tušil,

aké stromy teraz práve
vyrastajú v Bratislave!“