„Choď, syn môj, vo svet široký,
keď už raz tak byť musí,
to naše plemä
slovenské
i tak sa v biede dusí.
Choď syn môj. V svete ďalekom
na mater nezabudni.
A vráť sa, vráť sa víťazom,
ak svitne
raz deň súdny.“
A išiel chlapec beľavý –
a míňali sa letá,
a naučil sa vo svete,
ako sa voľne lieta.
A keď mu boli
tri svety,
za matkou túžil veľa
a v očiach sa mu ziskrilo,
keď zahrmeli delá.
Po púšťach lietal, ostrovoch
a meral hviezdne
dráhy,
matkino slovo v srdci mal,
na mysli domov drahý.
A roztúžil sa bolestne
a bôľ mu viazol v hrdle,
a vyšvihol sa ako
vták
a za ním celé kŕdle.
Hoj, za ním kŕdle bez počtu,
a všetky jasné, smelé,
slobodu nesú, slobodu,
a on im lieta v
čele.
Slobodu nesú, slobodu,
A rodná zem ich čaká,
už vidno letieť oblohou
najjasnejšieho vtáka.
Slobodu nesie,
slobodu,
Hoc život svoj dá za ňu.
Už rodná zem mu pije krv,
a matke slzy kanú:
„Už si mi, syn môj, dolietal,
už ty môj
sokol prvý!
Nech čistý kvet tu vyrastie
Z tej tvojej čistej krvi.
Nech slnce Božie svieti naň
a zem mu dáva vlahy.
Mať tvoja
rodná žehná ti,
spi sladko, syn môj drahý!“