Štefánikova matka – Štefan Krčméry

Štefánikova matka – Štefan Krčméry

„Choď, syn môj, vo svet široký,
keď už raz tak byť musí,
to naše plemä slovenské
i tak sa v biede dusí.

Choď syn môj. V svete ďalekom
na mater nezabudni.
A vráť sa, vráť sa víťazom,
ak svitne raz deň súdny.“

A išiel chlapec beľavý –
a míňali sa letá,
a naučil sa vo svete,
ako sa voľne lieta.

A keď mu boli tri svety,
za matkou túžil veľa
a v očiach sa mu ziskrilo,
keď zahrmeli delá.

Po púšťach lietal, ostrovoch
a meral hviezdne dráhy,
matkino slovo v srdci mal,
na mysli domov drahý.

A roztúžil sa bolestne
a bôľ mu viazol v hrdle,
a vyšvihol sa ako vták
a za ním celé kŕdle.

Hoj, za ním kŕdle bez počtu,
a všetky jasné, smelé,
slobodu nesú, slobodu,
a on im lieta v čele.

Slobodu nesú, slobodu,
A rodná zem ich čaká,
už vidno letieť oblohou
najjasnejšieho vtáka.

Slobodu nesie, slobodu,
Hoc život svoj dá za ňu.
Už rodná zem mu pije krv,
a matke slzy kanú:

„Už si mi, syn môj, dolietal,
už ty môj sokol prvý!
Nech čistý kvet tu vyrastie
Z tej tvojej čistej krvi.

Nech slnce Božie svieti naň
a zem mu dáva vlahy.
Mať tvoja rodná žehná ti,
spi sladko, syn môj drahý!“