Malý mravček z mraveniska
od radosti nahlas výska:
– Vonku prší, dobre
viem,
zoznámiť sa s dažďom chcem.
K dverám sa už mravček rúti,
tatko mravec hlavou krúti.
Márne vraví synovi,
nech v
daždi von nechodí.
– Zoberiem si dáždnik, tato,
dobrodružstvo stojí za to.
Písať budú v novinách,
že ja z dažďa nemám
strach.
Pred domčekom kvapky hľadá,
na dáždnik mu jedna padá.
– Ach, je ťažká, veru tak, –
kričí mravček
nebožák.
Na chrbát mu ďalšia skočí,
slzy sa mu tisnú z očí.
– Ach, je veľká, veru tak, –
kričí mravček
nebožák.
Pri nôžke mu ďalšia sadne,
malý mravček do nej spadne.
– Ach, je mokrá, veru tak, –
kričí mravček
nebožák.
Už sa mravček topí v kvapke,
dobrodružstvo bolo krátke.
Písať budú v novinách,
že zahynul vo vlnách.
Vtom
ho mamka z okna zbadá,
rýchlu pomoc v dome hľadá.
Zoberie si dlhú niť,
ide syna zachrániť.
– Chyť sa, syn môj, chyť sa
lana,
kričí naňho mravčia mama.
– Neutop sa, synček milý,
chyť sa nitky z celej sily.
Už mravčeka z kvapky
ťahá,
poriadne sa ponamáha.
Ešte trošku, ešte chvíľu,
ach, už stíska mamku milú.
Doma v teplej posteli
mravčia mať mu
hovorí:
– Pamätaj si, syn môj dobre,
pre mravca je kvapka more.