Na tichý kraj padajú ranných lúčov súkolia
Kvietky sa túžobne tiahajú za
pohladením
Prikryté tieňom budia sa spiace údolia
Ako vták Fénix znovuzrodený.
V korunách stromov neviditeľné
chóry
vtáčniec spievajú anjelským hlasom,
ľahučký ranného vánku poryv
hladí polia plné zlatých klasov.
Deň je v rozmachu
pevnej sily
miernený motýlích krídel nehou
žiariavý svet farbami hýri
opiera jasnomodré nebo.
V tieni sviežej zelene opojný
chlad
odpočinku pomáha nestarať sa, čo a ako,
cez konáre sa sype zlatý prach,
zrak páli belosť púpav a červeň vlčích
makov.
Podvečer v krvavom kúpeli sa topia hory
lúčne kvety planú v ohnivom jase
jantárové slnko klesá za obzory
na ružovom
nebi v majestátnej kráse.
Horia ohňom neuhasiteľným lesy
jak bájnej apokalypsy zvesť
v riečke blyštia sa rubíny hlboko
kdesi
a prvá Večernica nádej chce viešť.
Svet zastane v samote a úžive nemom
keď noc rozostrie svoj plášť
obyčajnosť má
nadpozemské čaro
nie je miesta pre zlo, zášť.
Na zamatovom nebi sa diamanty skvú
hrdá luna žiari na opál v jazere
mliečnym
svetlom zalieva mestá i prírodu divú
svet odetý v skromnej nádhere.