Dievča a strom – Vladimír Reisel

Dievča a strom – Vladimír Reisel

Šiel vietor svetom, letel jeseňou
krajinou krásnou, zemou bezmennou.
Bola noc čadičová, polnoc clivá,
lež jemu svieti hviezda, zlatá hriva,
má prsty citlivé a snežné ruky má,
rosnaté drieky stromov s vášňou objíma,
hrebeňom mihotavým prečesáva listy,
necudne odhaľuje život haluzistý
a hladí ňadrá plodov, rumeň líc
prezretých jabĺk, sladkých okrúhlic.
Šiel vietor svetom, letel jeseňou
krajinou krásnou, zemou bezmennou.

Noc múdro mlčí, nemá svedkyňa,
a vietor ihrá sa a vietor vyčíňa
nad morom jesienok a po haluzí sadu,
chvíľami spustí hroznú kanonádu,
akoby búral sny a detské postieľky,
také sú jeho ukrutnícke oberky,
tak zmocňuje sa voňavého plodu
a ukladá ho v zimomravú pôdu,
do lona záveternej kypriny
za plotom sadu konča dediny.
Noc múdro mlčí, nemá svedkyňa,
a vietor ihrá sa a vietor vyčíňa.

Život je pestrá vlajkosláva lodí,
vlna sa rozplynie a novú vlnu splodí,
deň rodí noc, noc rodí slnný deň,
pod vrchom oblačným čpie čierna priehlbeň,
i láska zapadne, lež nová v srdci skvitá.
Zamĺkol husí zvuk, prst udrie do varyta,
červené jablko už hnije za plotom,
no čierne semiačko sa plní životom,
keď slnce rozochveje jeho zimnú skrýšu
a jarné vánky stonky trávy rozkolíšu,
keď do sadu sa vkradol prvý záletník,
pod starou jabloňou sa zjavil krehký klík.
Život je pestrá vlajkosláva lodí,
vlna sa rozplynie a novú vlnu splodí.

Šiel jarný vánok svetom, celý zmátený,
voňavý ako fenikel a koláč pletený,
samotár bezprizorný, šašo z pantomímy,
vták poznačený krajinami tajomnými,
milenec strhujúci partu nevesty,
vandrovlík večne vychystaný na cesty,
šiel vánok svetom, objal mladú plánku
a zahúdol jej známu uspávanku,
rozčeril prvé lístky, drobné vetrilá,
stála tam pri ňom malá Dalila,
dievčatko ako pláňka tenké v drieku
na mladú kôru pritíska dlaň mäkkú,
pohladzá pláňku, svoju dvojníka,
počúva vánok, husliara a zbojníka,
a cíti, ako miazga stúpa do výšavy,
do listnatej a omámenej hlavy.
Šiel jarný vánok svetom, celý zmátený,
voňavý ako fenikel a koláč pletený.

Dni vzdúvajú sa ako čiernomorské vlny
a potom navždy miznú pod dotykom luny,
dni miznú ako rozuzdené siváky,
lež strom a človek dosahujú oblaky,
plnia sa živinou a vstrebávajú krásy
oblohy, zeme, vánku, rosy, bazy —
Tak rastú vedľa seba dievčatko a strom,
strom ešte štúply, chabý vládca nad víchrom,
dievčatko ešte cintľavé a očarené hrami,
pútnica nezlákaná svetmi za horami,
denne sa vídajú a vravia dôverne,
rozlúčkovú im hrajú zore večerné —
Dni vzdúvajú sa ako čiernomorské vlny
a potom navždy miznú pod dotykom luny.

Dievča hovorí:

Vyrastáš, pláňka moja, moje holiatko,
a možno prerastieš ma, krepká, zakrátko,
nôžky ti zdužnejú a zosilnie drieku tenký,
pozastýkaš si biele hviezdy do čelenky,
celá sa zmeníš ako pena na úbeľ,
do tvojej koruny sa zlietnu roje včiel,
láskať ťa budú, nektárovú čašu,
kým prsty víchrice ti hlávku nerozkmášu —
a potom zrazu jedného dňa zrána
drobnými plodmi budeš obsypaná,
drobnými plodmi lásky — ako tvoja mať,
budeš sa na ňu, oko oku, ponášať,
budeš sa farbiť hrdo do červena,
drahokam oplodnený, mladá žena.
Vyrastáš, pláňka moja, moje holiatko,
a možno prerastieš ma, krepká, zakrátko.

Plánka hovorí:

Tvoj život je dnes ešte krásna brazoleta,
páperie peračiny na výslní sveta,
priezračná horská riava, zakvitnutý breh,
si rosa na lupeni, prchavá jak lieh,
si kniha, z ktorej ešte nevypadli stránky,
vedie ťa Mliečna cesta, hviezdna dráha mamky,
nepoznáš blesky, nevieš, čo je hrom,
nepoznáš arény a ani hipodróm,
nepoznáš zákruty a čepel nostalgie,
balvany bludné, sny a ilúzie,
nevieš, čo značí smrť, čo značí strmý pád,
čo je to trpieť, hasnúť, umierať.
Tvoj život je dnes ešte krásna brazoleta,
páperie peračiny na výslní sveta.