Maťo videl cukráreň
veľkú ako
šesť polí.
Prečo skončil tento sen,
prečo treba do školy?
Zas je ráno, to je smola:
uvažuje ospatý.
Prečo vstávať
dookola,
na školu som primalý...
Je ten život veru horký,
málo je v ňom sladkosti.
Poznám však aj výhovorky,
nech sa učka
nezlostí.
Poviem, že ma bolí brucho,
krk mám celkom stuhnutý,
v ústach cítim veľké sucho,
ani sa mi nechutí.
Maťko v
duchu pokračuje,
prečo nesmie do triedy.
Chladný vietor vonku duje,
začal vari od stredy.
„Mám osýpky, bok ma bolí,
tvár a
nos je zelený.
Vidím naraz aj dva stoly,
počujem hluk sirény.
Bacily ma škriabu v krku,
mám zvýšenú teplotu,
zlomil som si
pravú ruku,
poduška je od potu.
Členok mám tiež vyvrtnutý,
na kolene vyrážky.
Slabota ma driemať núti,
a som ťažký,
preťažký!
Azda mám aj ovčie kiahne,
napadli ma vírusy.
Kto je chorý, ten si ľahne,
do školy ísť nemusí.
Mám
horúčku, je mi zima,
víri v hlave Matkovi.
Vstať do školy – neteší ma.
Vtom ho mama osloví:
„Dobré ránko, neľez,
Matko!
Pomôžeš mi s pečením?“
Potešene šepne krátko:
„Jasné, len sa zobudím!“
Skočí ako mladý zajac,
mama piecť
mu dovolí.
„To je super, to je najviac,
nemusím dnes do školy?“
V byte čosi sladko vonia,
keď mamička štebotá:
„Dnes
sú predsa ľudia doma,
dnes je predsa sobota!“