O poklade

O poklade

Našli v lese poklad dvaja priatelia.
Jeden z nich mal nápad – nech sa podelia,
ale druhý vravel, nech ho zakopú,
a tak všetko dali pekne na kopu.

Spečatili slovo potrasením rúk.
Vykopali jamu pod košatý buk
a ukryli zlato dolu pod koreň.
Jeden z nich však tajne sám sa vrátil preň.

Po čase sa zišli. Prvý hovorí:
„Poďme, priateľ, prosím, spolu do hory.
Už chcem svoju čiastku. Poď ju so mnou vziať.“
Prikyvol mu na to klamný kamarát.

Išli rovno k buku, v rukách čakany.
Vyberú si poklad dlho čakany,
ale ani stopy po ňom nebolo.
Tu však judáš povie priamo s nevôľou:

„Ty si poklad zobral! Dávno si ho chcel.
Nikto okrem nás dvoch o ňom nevedel!“
Druhý, že ho nevzal. Pochytil ho srd:
„Počkaj, dá ta sudca do väzenských pút!“

Za sudcom sa brali, nech rozhodne on.
Podvodník, čo tajne vybral zlato von,
v obhajobe vraví: „On ho musel vziať,
veď už od začiatku myslel na poklad!“

Ale načo reči!? Nech svedčí buk sám,
že kamarát klame a ja pravdu mám!“
Dohodol sa s otcom. V bútľave ho skryl.
K sudcovi tam starec z buka hovoril,

kto z nich pravdu vraví a kto zase lož.
Koleno dá vŕtať za deravý groš.
„Tma je v bútľavine. Ja nič nevidím,“
zažal sudca oheň – a všade bol dym.

Zvnútra stromu vyšiel prestrašený muž.
Podvodník sa zľakol. Všetko prasklo už!
Väzenie ho čaká a nie blahobyt.
Nepravda a zrada nedajú sa skryť.