Žralok – Ján Hrušovský

Žralok – Ján Hrušovský

Do krčmy sa vrútili smädní a hulákajúci rybári, natešení naším nastávajúcim odchodom. Dali sme im síce kde-tu utŕžiť, ale výťažok nevyvážil žiarlivosť, ktorá niekoľkým búrila v srdciach nad úspechmi našich statočných domobrancov u domorodých krások. Najmä na Enrica hľadelo niekoľko mladíkov zamračene, kedykoľvek ho videli v blízkosti krásnej Amiry. Áno, Enrico bol krásavec, mohli mat príčinu na žiarlivosť.

Či sme už počuli o žralokoch, spýtali sa nás rybári.

„Žraloky?“

Nie, nič sme nepočuli o žralokoch. Kto by myslel na žraloky, keď sa treba lúčiť. A kde by sa tu napokon vzali? Žraloky patria do ríše cestopisných románov, senzačných novinárskych správ a školských učebníc, a nie do takého pokojného kúta Stredozemného mora, akým je náš Rodos.

„No, už je tak! Včera sme jedného videli, mihol sa nám pod člnom, hlboko vo vode, ozruta na štyri metre.“

„Preháňaš, pravda?“

„Štyri metre, ako že sa volám Beppo a Ezechielo Malpucci je mojim otcom!“

„Ale štyri metre?“

„Ak nie viac, štyri metre celkom iste. Mám sa zaprisahať pánom dôstojníkom? Teda nech mi...“

Nie, nepotrebovali sme Beppovu prísahu, prečo by sme mu neverili? Naostatok, čo nás do žraloka, nech ho je hoci aj na päť metrov. Hej, krásna Amira, čertica sladkoústa, nalej nám, ako sa svedčí!

Amira naliala, priniesla, na stôl postavila. Enrico sa natiahol, objal dievča okolo pása a chcel si ho pritiahnuť do lona. Vymrštila sa mu ako jašterica a udrela ho zľahka do tváre. Riadna ženská facka, celkom podľa predpisov.

Celá krčma stíchla od prekvapenia. Nie, tá krásna šelma zašla trocha priďaleko, takto sa naskrze nezaobchádza s kráľovskými dôstojníkmi.

Bum!

Enricov pohár leží na zemi v tisícich črepoch! – Oho! – zreve Enrico, červený v tvári, a skokom sa ženie za Amirou, ktorá hľadá úkryt za šenkom.

„To mi draho zaplatíš, milá moja. Dáš bozk, alebo nedáš?“

„Nedám.!

„Nedáš? Uvidíme..“

Amirina pozícia bola ťažká, na zemi sa váľalo už niekoľko rozbitých pohárov a Enrico útočil vždy prudšie. Amira výskala, jačala, pracovala zubami-nechtami, až bol Enrico celý dokrvavený v tvári i na rukách, ale to všetko jej nič nepomáhalo, Enricove ústa sa neodvratne blížili k jej perám. Zrazu Amira ustala a s poblednutou tvárou zasyčala Enricovi medzi oči:

„Dobre, bozkám, ale len ak prepláveš k „Ropuche" a nazad.“

„Ropuchou" volali osamelú skalu, trčiacu prostred zálivu. Svojím fantastickým tvarom sa ozaj podobala veľkej, čiernej ropuche. Spľasli sme rukami od údivu. Čert vie, čo prišlo dievčaťu na um. Enrico sa len usmial a bezstarostne kývol rukou:

„Ale s najväčšou ochotou.“

„Va bene!“ skríkla Amira. „Platí. Hej, počujete? Kapitán prepláve k „Ropuche" a ja mu dám bozk. Vy všetci ste svedkovia!“

Od stola rybárov sa ozval zvuk nevôle. To je už ozaj priveľa, čo si tá dovoľuje. Koniec koncov nám sú tí dôstojníci celkom cudzí, nič nás do nich, ale kresťania sú ako my.

„Dúfam,“ smiala sa diablica Enricovi do očí, „ že sa nezľakneš nejakého toho žraloka?“

„Pronto!“ zaznelo od , „Ropuchy". Enrico sa strmhlav rútil do mora, až od naširoko strekla. O štvrť hodinku rozpoznť už hlavu, puntík rástol, ešte tristo metrov a Enrica máme celého na suchu.

„Bravissimo!“ revali nadšení rybári! Zabudli na svoj hnev, na žiarlivosť a s očividným rešpektom pozerali na kapitána. Tvrdí, ale dobrí ľudkovia títo rybári.

„Bravissimo!“ tlieskali vojaci, ktorí v celom podniku videli víťazstvo rovnošaty nad civilným súknom. Ach, ten ich nádherný kapitán!

„Bravissimo!“ kričali sme aj my, zo srdca potešení, že sa všetko odohralo bez nehody. Ba, kto by veril v žraloky! Nezmysel.

„Evviva!“

To skríkol Enrico. Už mu chýbalo len nejakých sto metrov k brehu. Rozmachy mal síce už trocha znavené, ale zvyšok síl ešte postačí na prekonanie poslednej časti cesty. V ruke som držal pohár vina Enricovi na posilnenie i občerstvenie.

Hore nad nami vykríkol niekto s hrôzou:

„Ó, Madona“

Srdcia nám prestali tĺcť.

„Čo je?“

„Žralok!“

Preblednutí a s vytrešteným zrakom ukazovali rybári na bod v zálive neďaleko Enrica, ktorý bol bol len na päťdesiat metrov od brehu. Áno, z hladiny sa vynorila trojhranná žraločia plutva a rýchlo sa pohybovala smerom k Enricovi.

„Pozor, Enrico!“ zjačali sme. „Žralok!“

Zaznel krátky, ostrý smiech. Amira. S tebou sa ešte porátame, beštia! Enrico porozumel a zúfalo sa boril vpred. Ó, ešte dve minúty a bude zachránený. Hádam ani nie celé dve minúty, vari len jednu dobrú minútku.

„Svätá Madona, vypočuj nás a zachráň ho,“ modlili sme sa všetci na brehu. Okrem Amiry. Čože? Niet záchrany?

Trojhran bol rýchlejší ako zomdlený Enrico. Madona, Madona, Enrico nedopláve. Boli sme celkom bezmocní.

So strašnou jasnosťou sme videli, ako sa prihnala na Enrica ozrutná, príšerná ryba, ako sa zvrátila na chrbát a roztvorila ohavnú papuľu.

„Óóó,“ zreval Enrico neľudským hlasom. Ústa mu ostali roztiahnuté, oči široko roztvorené, bolo počuť krátky praskot kostí — vo chvíli sčervenelo more okolo neho.

„Óóó,“ chrčal ešte malú chvíľu, potom niekoľko kŕčovitých pohybov rukami a vlny vyhodili na breh vrchnú časť ľudského trupu, prehryznutú nad žalúdkom. To bolo všetko, čo ostalo z priateľa a kapitána Enrica Sapriho, krásavca a hrdinsk6ho dôstojníka talianskej kráľovskej armády.

Priateľ Orestesi skončil. „Aida" práve zakotvila a pred nami čneli šedé múry Castella. Bolo treba vystúpiť.

„A Amira?“ spýtal som sa s hrôzou v srdci.

Orestesi neodpovedal. Ukázal rukou na malého žraloka, ktorý ešte vždy ležal na palube. Áno, mal trojhranné zuby, ostré ako britva.