Chcela ma vziať mátoha
do čierneho batoha.
Stala si medzi dvere,
odušu preč sa derie.
Nemôže sa
dostať von,
mám to ale hosťa!
Zmeškala polnočný zvon,
tak tu musí zostať.
Mátoha má toho dosť,
hovorí: – Už nemátam!
–
Má medzi dverami chvost?
Chvost privretý nemá tam,
má tam však privreté šaty,
obrovskú zásteru.
Odstrihnem z
nej,
hneď sa stratí,
čerti ju zoberú.
Kde
bolo, kde nie,
o to netrápte sa,
komár bol kráľom lesa,
zdvihol sto polien...
Len či tak bolo,
ako vám poviem.
Pri
plote bolo priteplo,
komára pozvala mačka,
že z neho spraví somára,
keď sa už toľko umára –
u nej sa dobrôt
nadžgá.
Čo ponúkla hosťovi?
Šibák – rybák chvostový,
huby s octom, obzerance,
že sa jej vraj tancovať chce –
nech
vydrží štyri tance.
Komár skočil tristokrát,
potom skončil...
Nie je to med – kraľovať,
svet sa zvlčil.
„Ja som auto plechaté,
do pol boka odraté,
otlčené
veľmi,
ale idem, strach a des!
Predbehnem aj mercedes,
pokým skončím v zberni.“
Šikovne sa auto šinie,
Štrgne o bok
limuzíne,
zvládne ostré zákruty,
hltá cestu
z mesta k mestu,
náramne je pri chuti.
Skočil vietor po vysokú oblohu,
doteperil ťažkú chmáru v batohu.
Polietal po kraji
trošku,
potom spravil dieru v rožku
a rozkázal: „Von sa, páper, veselo!
Pokry zem a premaľuj ju na bielo!“
Zapadá svet bielym
snehom
deň aj noc:
v poli, v hore, všade je ho
moc a moc.
A keď slnko ráno vstalo,
všetko biele čiapky malo.
Krik, šum! Deti
z domu bežia
na kopec:
Oj, sanica vždy je lepšia ako pec!
A tam vonku, hore celou dolinou,
polia, hory spia pod bielou
perinou.
Po cestách sa havran tára,
stopy nôh do snehu vbára.
Ako vládca lovil vlani krížom-kráž,
teraz chodí po žobraní:
“Čo mi dáš!“
„Nedám vtáčka ani máčka,
len sa posť.
príď, až bude zabíjačka,
budeš hosť!“
A tak havran až do
jari
hľadá živnosť po chotári,
a keď biela snežienka sa vynorí,
čierny havran zas uletí do hory.
Vyšli mraky v čiernom rúchu,
liali vodu na zem
suchú,
a keď mali prázdne krhličky,
ostal z nich len mráčik maličký.
Pozrie mráčik vôkol seba:
sám je, sám v tej hĺbke
neba…
“Bratia, kde ste? Beda-prebeda,
vetrisko mi nôžky objedá.“
Keď narobil kriku mnoho,
zlaté slnko počulo ho.
Hneď
vyslalo na zem lúčov moc,
zavolalo paru na pomoc.
Jemná ako páper samý,
už je para nad horami:
„Vezmi si ma, mráčik, na
rúčky,
stane sa z nás oblak ľahučký.“
Márne sa už vietor zlostí,
márne chce hrýzť bez milosti,
oblak si naň sadá:
„Aja-hoj!
Nes ma teraz svetom, tátoš môj!“
Blondínka má problém večitý:
Kto ocení jej krásu?
Či dáku chybičku nemá?
Kolienka sa jej
trasú,
verejnosť je však nemá...
Pocíti zvedavosť prudkú,
zrazu sa do ulíc vychytí
celý deň blokuje búdku
a v ruke
zviera slúchadlo.
Vám by to dobre nepadlo,
keby vám na otázku.
– Neviete, kto je najkrajší na svete?
– odpovedali: – Ty, ty, ty, ty, ty...?
V poli bodliak stojí
jak
stráž na postojí,
z hrubých listov trčia ihly bodákov.
K nemu len tak v letku
chodí na besiedku
iba vietor a vše dáždik z
oblakov.
Preto bodliak smúti
a žiť nemá chuti:
„Ach, moja tvár nikoho sem nezláka!
Teraz ako vlani
všetko sa ma
stráni…
Samota je strašný údel bodliaka!“
Ale čo sa stalo?
Prejde času málo,
a tu puk sa vynorí z tých bodákov…
A
raz – div nad divy –
kvet sa pravý, živý
rozvil tam a zaskvel krásou storakou.
Videla kvet včela,
zavolala čmeľa,
sadli
na kvet. Ej, bola v ňom hostina!
A bodliak sa díva,
veľkú radosť skrýva:
„Už som nie sám! Vitaj, moja rodina!“
Bola raz jedna trieda,
v tej triede bola krieda.
Tá
krieda bola biela
a bolo jej dosť veľa.
No prišiel Miško Muška –
šuch – kriedu do vrecúška!
A prišiel Ďurko Hruška
–
šuch – kriedu do vrecúška!
A prišiel Šaňko Šuška –
šuch – kriedu do vrecúška!
Vo vreckách bola
krieda,
nemala kriedu trieda.
A potom Muška, Hruška, Šuška,
čo skryli kriedu do vrecúška,
našli si plôtik dáky,
čmárali
haky-baky.
A žiaci v triede veľkú nulu
písali prstom na tabuľu.
Veveričku maličkú,
udrel konár po líčku.
Očká sa jej rozplakali,
až slzičky pokvapkali
vetvičku.
Prišiel vetrík,
pohladil ju po líčkach.
Už niet stopy
po boľavých slzičkách.
Prasa koze rieklo: – Kvik!
Rak chce učiť telocvik.
Spravil by som cvak a
cvik,
a žiactvo by veselo
na bradlách sa vrtelo,
ponad koňa letelo
oknom rovno do potoka!
Netreba nám k cvikom cvoka!
–
ozval sa hlas riaditeľa,
ktorý za rok z pracovne
ani sa len nepohne.
Zrazu má však veľa času:
– Ja precvičím chabé telá!
Koza z voza volá: – Bééé!
Že vraj chabé! Pochabé!
Pán riaditeľ, isto – iste
ku stoličke prirástli ste…
Ježibaba nie je baba,
ničoho sa nebojí,
vo chvíli má metlu v
labách,
frng – a už je na hnoji!
Rehoce sa tomu gazda,
keď sa z okna vykloní:
– Prileteli ku nám azda
uf, uf,
ufóni?
Ale kdeže, iba baba!
Vyhrabte ju kury,
veď je dáka slabá...
ježibaba zúri.
Schytí gazdu za bradu,
poorie s ním
záhradu
a potom, po vojne,
odfukuje spokojne:
Neveril si slabej žene.
Hop – a už máš porobené,
počarené,
gazda.
Čuduješ sa uchvátene:
taká rovná
brázda!
Pod lavicou
cez hodiny
čítam komiksy
Čomu z toho nerozumiem
to si domyslím
Darmo do mňa všetci hustia
sú to nezmysly
Ja viem svoje
najradšej mám
iba komiksy
Zloduch Pedro zhltol práve
drahé rubíny
To je mela Z úst mu plynú
prázdne bubliny
Pod
lavicou cez hodiny
čítam komiksy
Čomu z toho nerozumiem
to si domyslím
Trniem hrôzou Mafiózo
práve zdúchol
preč
Najlepšia je komiksová
obrázková reč...
Tešila sa
mrkvička:
„Oj, už nie som maličká!“
Hrášok rástol, dostal puky,
z pukov kvety, z kvetov struky.
Šepkala si
kapustička:
„Stučneli mi obe líčka!“
Uhorky sa chvália tiež:
„Ťažko krajšiu vyberieš.“
A kaleráb: „Verte
mi,
ledva stojím na zemi.“
Cibuľka sa tešila,
že suchotu prežila.
Paradajky kričia: „Sláva
tomu, kto nám vodu
dáva!“
Slimák reční v tráve,
dohovára
ťave:
Stále nemám pokoja,
upaľuješ ako ja!
Čo sa vlečie, neutečie.
Keď zaňucháš nebezpečie,
ťava, zviera veličizné,
nik ti z nosa neuhryzne.
Vtiahni sa do ulity,
tam ťa čert neuchytí.
Ťava vraví s úsmevom:
Slimáčik môj, nemám dom.
Ty
len rožky vystrčíš
a si v suchu ako myš.
Dáma sa nemá
biť
hovoria rodičia
Ja však vždy vrátim len
čo mi kto požičia
Napríklad Alino
ten je fakt strelený
Skúsil ma potknúť
dnes
Hneď ležal na zemi
S rozbitým kolenom
a s novou modrinou
skončilo priateľské
stretnutie s Olinou
Dáma sa nemá
biť
to len tak tárate
veď všetky baby dnes
chodia na karate
Nedám sa urážať
Bijem sa zas a znova
To musíš guráž
mať
keď chceš byť MAKEPEACOVÁ
Princeznej
kráľ inak nepovie
len: – Ty moje drevo dubové!
Dcérenka moja milená
si ty ale kus polená!
Neobratná, nešikovná,
nieto v tebe
iskry, ohňa
ktorý blázon by ťa bral?
krútil hlavou starý kráľ.
Príde hlúpy,
čo ma kúpi.
potešíš sa neveste,
riekla
princezka hrdo
a zaspala tvrdo.
Zlý drak zastal pri meste
a pohľad má krutý,
hneď si pýta princeznú,
že má tisíc
chutí:
Fí, to bude princacinka,
frnduľacinka, cifruľacinka,
lepšia ako palacinka!
Také drak ľúbi.
Dav prišiel na
miesto,
starý kráľ smúti,
ale už o chvíľu
smeje sa schuti.
Joj, moje zuby!
– zreval drak nebožák.
Bŕ, to bola
rašpľacinka,
drevuľacinka, tvrdulacinka!
– do sveta trúbi.
Drak ufrngol kadeľahšie,
šťastný ženích sa však
našiel.
Vydala sa dievka stará,
ospalá,
vraj cigána – milionára
dostala.
Tancoval tenký s tenkou
v komore za putienkou,
mačka im gajdovala,
slamené gajdy mala.
Tancoval tlstý s tlstou
v komore za kapustou,
mačka im gajdovala,
slamené gajdy mala.
Tancoval myšiak s myšou
v komore pred ich skrýšou,
mačka
im gajdovala,
hop a skok, obed mala.
Normál hlava, normál rúčky,
zdá sa,
že je bez horúčky.
Líce zdravou farbou horí,
svaly pevné, čistý zrak,
predsa sa nám vidí však,
že je Gustík dáky
chorý.
Prečo? Prečo? Prečo??
Prezradím vám niečo!
Keď dáky žiač odpovedá,
či už vie, a či len tára,
Gustovi to
pokoj nedá.
Príde naňho strašná vara,
triaška sa ho chytá priam,
akoby mal dostať kiahne,
tu sa prehne, tu sa nahne,
strašný
pohľad, vravím vám!
A v tej chvíli chudáč Gusti
svoje mlynské kolo spustí:
“Šušu, šušu, šušuššu,
šušu, šušu,
šušu, šušu,
šušušu, šušušu,
šušu, šušu, šušuššu…”
Blčia oči, horí hlava,
prosto, Gustík –
našepkáva.
Povedali sme mu neraz:
“Ako môžeš takto žiť?!
To sa treba odučiť!!!”
Nepočúvol. Ale včera…
Včera
prišla nová žiačka
až odkiaľsi z Prešova.
Nová žiačka, menom Kačka.
Katarína Mešková.
Pýta sa jej učiteľka,
skade
prišla, jak jej meno.
Gustík rýchle pošuká:
“Z Bratislavy! Gustáv Beňo!”
Ľudia moji, to bol rehot!
Myslím ale, že ten
špás
na večitý večný čas
nemoc vytĺkol už z neho.
Kto sa
raz pozrie do mojich očí,
nespasí ho ani prosba, ani krik,
dobrovoľne mi do brucha skočí,
lebo ja som hypnotizér odborník.
Keď
na teba smrteľný raz padne chlad,
keď studeným raz zájdeš potom,
potom
poznáš, že sa z teba stáva
rýchla zdravá hadia
strava.
Áno, ja som hrozný Ivan Hrozný – had,
čo má nado všetko rád,
keď inému sa z hrdla derie
vystrašený krik a
ston,
keď ti dupkom stáva perie
a srdce búcha ako zvon.
Kto sa raz pozrie do mojich očí,
nespasí ho ani prosba, ani
krik,
dobrovoľne mi do brucha skočí,
lebo ja som hypnotizér odborník.
No, keď moja obeť – obed – škúli,
vrie to vo mne ako
v júli v úli.
Takýto lov – to je peklo.
Mňa už dávno v krížoch seklo,
a obed je pritom čulý.
Dokonalí žiaci všetko robia vzorne.
Dokonalí žiaci – nik ich nemá rád.
A preto je veru od
začiatku sporné,
či je dokonalosť zápor, a či klad.
Dokonalí žiaci sú z umelej hmoty.
Pichni do nich špendlík – nepotečie
krv.
Dokonalí žiaci nepreskočia ploty,
ale radia: „Len sa dokonale drv!“
Dokonalí žiaci všetko robia vzorne.
Dokonalí
žiaci – smutní ako nik.
A preto je, prosím, od začiatku sporné,
či tí žiaci nie sú vlastne na kľúčik.
Nuž našinec občas
niečo vyparatí
a pokazí ten svoj dokonalý stroj;
riskuje, že bude pre kamošov zlatý
a pre babku zase: „Joj, ty si lapaj
môj!“
V harmonike ako v mechu
všetkým deťom pre potechu
žije VZDUCH, ujo VZDUCH.
Náramne sa rozťahuje.
Počujete? Aha, tu je
ujo VZDUCH – dobrodruh.
Nič ho nikdy
nenahnevá.
Stále si v tom mechu spieva
ujo VZDUCH, ujo VZDUCH.
Chvíľu tučný, chvíľu chudý,
len čo príde medzi ľudí
ujo
VZDUCH – hneď je vzruch.
Vždy má dáky nový nápad.
Nechce piť a nechce papať.
Ujo VZDUCH – dobrodruh.
Zo vzduchu on stále
žije,
vlastne z peknej melódie.
Ujo VZDUCH je náš druh.
Elektrina, prisámvačku,
rada sa hrá na skrývačku.
Skryje sa vám tu i ta,
ani jesť si nepýta.
Vbehne do
baterky
našej malej Terky.
Potom do žiarovky
prekvapenej Žofky.
No a v rámci skrývačky
skočí rovno do
práčky.
Stade do rozhlasu,
veď má málo času.
Ale pozor,
raz – dva – tri o pác.
Nechytaj ju,
spraví s tebou
bác!
Dobre vás poznám, ctení papkáči.
Hladovať sa
vám zrejme nepáči,
preto mi chcete spapať chalúpku
a pošúchať sa slastne po pupku.
Chcete zjesť moje vráta.
(Oj, to by bola
strata!)
Chcete zjesť moju strechu.
(A komín odniesť v mechu!)
Chcete zjesť aj môj plôtik.
(A veselo si nôtiť!)
Chcete zjesť
moju skriňu.
(A z jedenia mať psinu!)
Chcete zjesť moju podlahu.
(Tak na to treba odvahu!)
Prekukla som vás, ctení
papkáči.
Chcete byť dozaista pupkáči.
Tečú vám slinky nad medovníkom?
Radšej si spapajte svoj panelový dom!
Poviem vám
rovno:
Dupi – dup,
aspoň si vylomíte zub!
Dlhý, Široký a Bystrozaký
nie sú pretekári hocijakí,
ale prvotriedna značka.
Veď sú pretekármi
áčka.
Dlhý preskakuje
na dedine máje,
za dedinou háje,
všetky domáce, aj cudzie kraje.
No a keď sa dobre naje,
preskočí
aj Himaláje.
Pre Dlhého
každá výška primalá je.
Široký je majster v hode,
čo nemá rád náhody.
Na štart ako prvý
dôjde.
Na aký štart? Na hody.
Tam sa riadne napapá,
až po dychu zalapá.
Do seba vždy hodí
veru aj tri chody –
kačku,
kuru, klobásy
a na záver tortu,
takže v každom počasí
je to majster športu.
A čo tretí, Bystrozaký?
Ten je strelec, ale
taký,
že keď v Turci
zoberie si pušku,
chvíľu mieri
a v Liptove trafí hrušku.
Neveríte?
Urobte s ním
skúšku!
Čiže
Dlhý, Široký a Bystrozaký
nie sú pretekári hocijakí.
Postavte ich pekne do radu –
tí by vyhrali aj
olympiádu!
Vravia o mne v triede, že som
žalobaba.
To je veľký omyl, veď ja nie som baba.
A kto nie je baba, ale správny chlap,
nie je žalobaba, iba –
žalobab.
Žalujem vždy vtedy, keď už trieda pustne.
Neviem ešte písať, tak to robím ústne,
aby každý hriešnik sa raz
spamätal.
Na všetkých som v triede veru pamätal.
Koho zažalujem, bude mi raz vďačný.
Tak sa prestaň hanbiť, aj ty rýchlo
začni
najprv potichu, a potom dôrazne.
Oddnes v triede žalujeme dvojhlasne:
Jano s Jožom vedľa Marty
cez prestávku hrali
karty.
A tá Marta vedľa Zuzy
nakreslila obom fúzy.
Potom je tu ďalší malér.
Včera okno rozbil Valér.
Napriek tomu naša
Viera
s Valérom sa poneviera.
Žalujeme, žalujeme obaja
A v tom trieda posiela nás do hája.
A keby len, prosím pekne, do
hája,
Ale nás aj všetci mastia, jajaija!
Jajaija jaj!
Nie naoko, ale naozaj!
Pri postieľke stolček,
na stolčeku zvonček.
Zvoní, zvoní na budíčku
na Janka i na Evičku,
že už
začína sa škola.
– Deti, hore! – budík volá.
Osem bije na veži,
Janko letí, nebeží.
Omeškal sa o pár minút,
ešte
si chcel odpočinúť.
Nesmejte sa, kamaráti,
zajtra si už cestu skrátí.
Na ulici hodinár
veľký výklad hodín má,
Evka
nesie potraviny,
pozerá sa na hodiny.
Samé tik-tak počuť znúka,
v jedných kukulienka kuká.
Dvanásť hodín – čas
obeda.
Hladný ponúkať sa nedá.
Chutí teplá polievka,
miznú lokše z tanierka.
Tie my radi, veru hej!
A teraz spať do
druhej!
Zdriemli sme si, bežne von
do záhrady poza dom,
hrať sa s loptou, poliať kvety.
I pri hre čas rýchlo letí,
k
olovrantu po zábave
sadáme si k sladkej káve.
O siedmej už večeria,
o ôsmej sa ukladajú.
A keď mesiac žltý, veľký
svieti
oknom do postieľky –
spí Janko aj Evička,
sen im zastrel očičká...
Dobrú noc a pekné sny!
Mám ja husle.
Neposlušné husličky.
Ani za svet
nechcú mi hrať husličky.
Zahrali už:
prasiatko,
čo v chlieve hladné kvíka,
vŕzgajúce kolo od fúrika,
v špajzi zavretého kocúrika,
starú bránu, ktorú prievan myká,
a cvrčka,
čo cvrčká niekde z kríka.
A pesnička? Ani jedna jediná.
Vatu v ušiach nosí celá rodina.
Chudák tato, ošedivie dočista,
kým
vyrastie zo mňa slávny huslista.
Leží ježko veľmi
chorý,
hrdielko ho stále bolí.
Spadli naňho až tri kvapky,
namočil si malé labky.
Len čo vetrík jemne fúkne,
ukryje sa
popod sukne.
Kýcha, smrká, kade chodí,
že vraj sa mu plano vodí.
Poviem ti ja tajné veci,
ktoré vedia asi všetci.
Ráno
sprcha, rozcvička,
trénujeme telíčka.
Chrípku, nádchu nepoznám,
pridaj sa ty, ježko, k nám.
Otužujme sa my spolu,
bacily,
tie majú smolu.
Ženil sa úľ s ulicou,
veselo im bolo,
staré laso s
lasicou,
tancovalo sólo.
Bolo to tak?
Presne tak,
možno však aj – naopak.
Obzerance papali,
bumbali vzduch z fľaše,
a tak hostia pomaly
išli kadeľahšie.
Bolo to tak?
Presne tak,
možno však aj – naopak.
Zostal dedo s dedinou,
nemal
ho kto odniesť,
zakryl pery perinou,
spí tam ešte podnes.
Tak to bolo?
Presne tak,
možno však aj – naopak.
Išla myška briežkom,
stretla sa tam s ježkom.
„Kam že ježko,
kam?“
„Tamže myška, tam!“
„A čože je tam?“
„Neviem ani sám.“
Ale poďme, uvidíme,
a nikomu nezradíme,
čo to
bolo tam.
Kto sa pridá k nám?
Prišla včielka v prvom letku
k
sedmikráske na posiedku:
„Už si hore, kvietok biely?
Dávno sme sa nevideli!“
Sedmikráska rad po rade
rozkladá si lístky
mladé,
ba i golier porozpína,
nech ju slnko vyobjíma.
„Sladká moja,“ včielka šepce,
“už sa mi viac driemať nechce.
Od
rána mi hora hučí,
že už vŕba lístky pučí.“
Počula to chrobač malá,
Z postieľok hneď povstávala:
„Hore, kvietky
krásne, hore,
už je Vesna v našom dvore!“
Za čas krátky – lúky, stráne
kvietím boli zasypané…
Zajac virgá ce
úvrate:
„Jar, jar je tu, deti zlaté!“
Puk, puk, puk!
Aký je to
huk?
To sa ľady lámu, drobia,
preto taký lomoz robia.
Puk, puk, puk!
Taký robia huk.
Žblnk, žblnk, žbln!
To je pieseň
vĺn.
Berie ľady, berie voda,
Nebude ich veru škoda.
Žblnk, žblnk, žbln!
To je pieseň vĺn.
Puk, puk, puk!
Aký je to
zvuk?
Starej vŕbe pri potoku
Vypučal puk popri puku.
Puk, puk, puk!
To je jarný zvuk.
Jeseň pani bohatá,
farbí stromy do zlata,
premaľúva celý sad.
Zletel vietor
šiky-miky,
hojdá všetky konáriky,
vraj by stromy zobliecť rád.
Vyhúda im celý čas:
“Ide zima, bude mráz,
pomrznete
zaiste!”
Ale strom mu rozosmiaty
ako dáky peniaz zlatý
púšťa len list po liste.
Na polici v komore
stojí vojsko v pozore
a
do okna nakúka…
A to vojsko na parádu,
to sú plody nášho sadu:
krásne žlté jablká.
Vojde Evka maličká
– v žltých
vláskoch mašlička –
vyskočí a povie: “Jaj!
Žltý jačmeň, žlté žitko,
žltá skriňa, žlté sitko
a von žltý celý
kraj!”
V jednom lese na Polabí
bývajú tri
ježibaby
ktoré sa ta presídlili od Váhu
Kto chce vojsť do toho lesa
ježibabám nevyhne sa
To musí mať mimoriadnu
odvahu
Musí dávať pozor aby
aby ho tie ježibaby
ako dezert po večeri nezjedli
ježibaby sú vždy hladné
pochrúmali by ho
riadne
aj keby bol absolútne nejedlý
Chystajú si nové háby
tie tri hladné ježibaby
ako keby išli na módnu
prehliadku
Prikryli si hlavy čímsi
obliekli si staré džínsy
a šetria na ojazdenú fiatku
Jedna ľudí do tmy
vábi
ostatné dve ježibaby
zmietajú sa v neustálom napätí
Hvīzdajú si vrtké rytmy
a číhajú kdesi v prítmí
kto im na
tú habaďúru naletí
Či sa nájde niekto slabý
koho si tie ježibaby
podvečermi ugrilujú na ražni
našiel sa len jeden občan
i
stý Jano Bobáč z Kopčian
ale ten bol nečakane odvážny
Nemal ruky ale laby
a tak všetky ježibaby
museli sa cítiť veľmi
skrúšene
A radšej hneď zmizli z lesa
takže deti nebojte sa
v Polabí sú ježibaby zrušené
Bombo rombo rombo bombo
Išiel ježko po hájičku,
zrazu zbadal jašteričku.
Povedal jej pošušky,
Aby šla
s ním na hrušky.
„Nejdem,“ vraví jašterička.
„Nemám rada hrušky.
Mne ti chutia od malička
Iba tučné
mušky.“
Išiel ježko po hájičku,
zrazu zbadal veveričku.
Povedal jej pošušky,
Aby šla s ním na hrušky.
„Nejdem,“
vraví veverička.
„Nemám rada hrušky.
Ja si zájdem do lesíčka,
Tam sú pre mňa šušky.“
Ocko, pozri:
kde bol potok,
tam je iba ľad!
Schoval sa nám?
Ušiel niekam?
Vedel by som
rád.
Ľad je ako taká kukla,
tvrdá, studená.
Počas zimy
v nej je bystrá
voda schúlená.
Tam už tichá
iba
čaká.
Čaká do jari,
kým sa z kukly
nerozbehne
potok bujarý.
Za
ránička, za rána,
Kocúr myšku naháňa.
A tá myška, šuch do diery!
Kto však nechce, nech neverí,
Že tá myška uchaňa
Smeje
sa hneď za rána,
Na kocúra fuzáňa!
Ulízaný vyfintený
úsmev
ako med
nemá pištoľ no keď spustí –
ako guľomet
Stačí sa len naňho pozrieť
uhádnete hneď
prečesal už celý
svet
Mexiko – tropiko Portoriko
dávno si privykol na riziko
Kolty nechal kdesi v Kolte
na južnom Slovensku
a keď zbadal
Indiána
strčil hlavu do piesku
Sotva hlavu von vystrčil
náramne bol naštvaný
najradšej by zúfalo bil
ako dáky Bufallo
Bill
žiaden Ňu Jork Piešťany
Ušla pred ním stará koza
zľakla sa ho mafióza
Mexiko – tropiko Portoriko
dávno si
privykol na riziko
Prázdniny sú, krásne teplo,
naháňam sa s
letným vetrom.
Čaká na mňa náruč slnka,
vodička, čo chladí, žblnká.
V mori plávať, skákať, hrať,
netreba sa vody
báť.
Postaviť si z piesku hrad,
už sa teším, to mám rád.
Čistý vzduch a vôňa lesa,
každý nad tou krásou
plesá.
Vyberiem si to i to,
aj cirkusové šapitó.
Hríbikov je celý les,
pozbieram ich ešte dnes.
Bylinky na zdravý čaj,
ak
si chorý, tak si daj.
Mama príde z
roboty,
hneď nám chystá dobroty.
A kto mieša toľko dobrôt?
Vrtký kuchár majster robot.
Pozri, aj ja pomôcť viem,
tanieriky
donesiem.
To je veru pre mňa dačo
prebehnúť sa s vysávačom.
Vrčí, fučí, ňúra v kúte,
hlce veci zabudnuté.
A keď toho
toľko zje,
ako nič ma uvezie.
Keby k nám raz zablúdila
drobulinká zimná víla,
v chladničke by v lete, v zime
hodovala na
zmrzline.
A ja by som rád
bol s ňou kamarát.
Načo treba doma práčku?
Nehrá sa na naháňačku?
Zvírta šaty v bielej
pene,
až sú ani vymenené.
Tak pomáha mojej mame,
kým si knižku prečítame.
Máme doma kúzelníka,
kufrík má a nechce
nikam.
V tenkej ihle kúzla skryté,
z ihly ťahá dlhé nite.
Potom raz-dva nitku skráti –
vyskúšame nové šaty.
Utekajme po
pyžamku,
slnko už spí v zlatom zámku.
Rozprávočka vo dne skrytá,
z čiernej skrinky von sa pýta.
Pozri, tuto za
gombíkom
čaká starček s lampášikom.
A kto
čakal – hneď sa dočká.
Rozpovedz nám rozprávočka,
čo to bolo s kuriatkom!
Zablúdilo, chúďatko,
za stodolu, medzi
polia.
Čivká, čivká, nôžky bolia.
Zablúdilo v obilí.
Z veže večer zvonili.
Čivká, krídla zložilo si
a ten drobný
ovsík prosí:
„Kde je moja mamička?“
„Nech ti povie pšenička!“
Beží kurča medzi polia,
čivká, čivká, nôžky
bolia.
„Pene prosím, pšenička,
kde je moja mamička?“
Pšenica len: asi… asi,
šuští, šumí, spomína si,
hlava k zemi
zvážená…
„Skús sa spýtať jačmeňa!“
Jačmeň syčí: „Popros žito,
popros žito, povie ti to!“
Kurča hľadá
žitné pole,
ale to je dávno holé.
A cez suché strniská
vietor ticho zapíska:
„Veď si doma, pri stodole!“
To je dvor a to
je pole
a na dvore mačka pradie,
tvoja mamka krídlatá
zobe zrnká na záhrade
a s ňou malé kuriatá.“
„Ďakujem ti, už tam
letím!“
„Pozdrav v sýpke moje deti!“
„Koho, milé políčko?“
„Zrno i to zrníčko!“
Nech sa ku mne zjari
hlási,
vychováme nové klasy!“
A tak mamu zakrátko
našlo si to kuriatko.
Tam,
kde je lev,
tam je aj rev.
Skríkol na nás sám kráľ zvierat:
– Kto sa tu chce ponevierať?
Kto sa to tu
stále túla?
Kto by to bol?
Kŕdeľ detí.
– Pán kráľ,
povedz,
ako je ti?
– Prekáža mi táto klietka.
Len v
nej sedím ako tetka
a počúvam klebety.
Byť tak vrabec,
uletím!
Na kraji lesa
kde cesta klesá,
hladná líška chcela jesť,
rozmýšľala ostošesť.
Podídem ja
odhodlane
k nafúkanej, pyšnej vrane,
čo sa práve vracia z ciest
s kusom syra ako päsť.
Počkaj, vtáča ufúľané,
uvidíme, čo
sa stane,
keď ti začnem hlavu pliesť!
Prisahám na svoju česť,
syr sa musí ku mne zniesť!
Prefíkaná líška
hneď vrane sa
líška:
–Vranka, vraj si mrzká,
vraj ti zobák vŕzga,
ktosi riekol omylom.
Zaspievaj mi o milom,
s ktorým pôjdeš na
sobáš
a čo preňho pod zub máš?
Vrana len tak rastie,
s radosťou jej zakráka:
–Máš ty, líška, šťastie
na dobrého
speváka!
Za to, že si taká milá…
Ledva zobák otvorila,
hneď syr padol,
zletel nadol,
kde ho líška, hopla,
s veľkou
chuťou zopla:
–Vidíš
vrana namyslená,
ale si sa kopla!
To sú
pre mňa krásne chvíle,
učia perpetuum mobile.
Ja až vtedy pôjdem spať,
kým narátam do desať
a začujem známy tón
– to je ockov telefón.
– Synáčku, čo si dnes robil?
– Vnúčik, podaj mi môj mobil.
Dedko hľadá zapekačku
a mamička
kalkulačku,
sestra naháňa zas mačku.
Tá jej klbko rozmotala,
keď si sveter háčkovala.
Mačka mňauká,
dedka škrabká,
všetko zachraňuje babka.
To, čo u nás každý robí,
dozvie sa ocko cez mobil?
Obrazovku slnka hneď
premením na
internet.
Dedko repku zasadil,
na medzu sa
posadil.
Čakal, čakal,
mráz ho ľakal,
slniečka sa bál,
na dážď nadával
Bez obeda, bez večere
dedko vyčkáva.
V tom
sa dvihne hlina bledá,
kopček povstáva.
–Babka, rastie repa!–
–Riedko, dedko, riedko.–
–Babka, ty si slepá!–
–Ty
ma klameš, dedko!–
Zavolali vnučku, vnučka psíka,
psíček mačku, mačka myš.
Chytili sa, čakajú.
Šepoty–šepotom
šepkajú – nevidíš?
Myške bola dlhá chvíľa,
trošičku sa povrtila.
Mykla mačku, mačka psíka,
psíček vnučku, vnučka
babku,
babka dedka.
Dedko prázdne ruky mal,
ničoho sa nedržal,
– urobili bác!
A kopček sa ešte chveje,
tak sa krkto
pod ním smeje.
Mám ja psíka skúmavého :
hľadá, skúma, čo je, kde
je.
Na rozdiel od detektíva
aj tam nájde, kde nič nie je.
Mám ja psíka ušatého :
pozoruje kto čo kde dal,
čo ja myslím, on
to vníma,
aj keď som to nepovedal.
Mám ja psíka ňuchavého :
Má ňufáčik dvojdierkový,
ňuchá, čuchá, vyňucháva,
dáva
rady Sherlockovi.
Mám ja psíka sčítaného,
s radosťou ho každý víta,
je to psíček promovaný,
on moje myšlienky
číta.
Mám ja psíka túlavého,
jak v rozprávke : čáry – máry,
vyčarí ma von z izbietky,
povodí ma po chotári.
Za modelku chce ísť koza,
modelky sa v autách vozia..
Predvádzajú
krásne šaty.
(Vraj sa za to dobre platí.)
„Štíhla chcem byť , celkom chudá,
také kozy ľúbia ľudia.
Krútim hlavou:
„Milá koza,
to sú reči! Ozaj hrôza.
Veď ty nie si žiadne béčko!
Výborné je tvoje mliečko.
A už dávno nie je lacné,
zdravé je a všetkým vzácne.
Aj do EU ho už vozia.
Stúpa tvoja sláva kozia.
Nemusíš ísť za modelku,
radšej nadoj kanvu
veľkú.
„Dobre radím, koza, sprav to!
A budeš mať dom aj auto!“
Šijem, šijem pomaličky
košieľku i nohavičky
a ty, Macko, ticho seď,
oblečiem ťa
hneď!
Teraz pekne po poriadku
uvaríme kašu sladkú:
staň si sem na samý kraj,
na mliečko mi pozor daj!
Pred jedením
člipky-čľapki
umyjeme obe labky
a potom ich dosucha
uteráčik vysúcha.
Tak, strapáčik chlpatý,
nekvapni si na šaty!
Už
ťa obed očakáva:
cukrík, koláč, biela káva.
Psíček Bodrík hľadí skraja:
Kdeže idú títo dvaja?...
– Vezmite ma sebou tiež!
– Nie, nie. Ty pred búdou lež!
Aj hus vyšla spoza kríčka
pozrieť bližšie na Macíčka:
– Ten chlapáč aj rozpráva?
– Jaj, hus, nebuď zvedavá!
Malé kozľa od koryta
ani sa nič neopýta,
len na Macka pozerá:
Čože je to za
zvera?
Už sme došli k potoku –
pridaj, Macík, do kroku:
labka tmavá – nôžka biela:
šups my rovno do kúpeľa!
Aj
chytro aj pomaly
brodili sme, plávali,
potom koprč na breh znova
opáliť sa do kávova!
Juj, nehoda veliká:
stiahla voda
Macíka;
všetky labky hore dvíhol:
– Bodrí, Bodrík, chytaj mi ho!
Takto smutní stúpame
za Bodríkom ku mame.
Bunda sťa
myš zmoknutá…
Spadol z kríka mravček,
Rozbolel ho palček.
Potom celá
nožička,
Nuž si ľahol do kríčka.
Čmeliak lietal naokolo.
Mravčeka mu ľúto bolo.
Do lístočka skorocelu
Zabalil mu
nôžku celú.
Priniesol aj medu trošku,
Hneď mal mravček zdravú nôžku.
Hodinky mám. Veru tak.
Má ich predsa každý žiak.
Kolieska v nich jemne bzučia.
Hodinky ma chodiť učia.
Chodím s
nimi po svete.
Tak čo na to poviete?
Vládne medzi nami zhoda.
Chodím ja, aj ony chodia.
Tiki – taki, tiki – taki,
tiki –
taki, tiki – tak.
Hodinky mám. Veru tak.
Má ich predsa každý žiak.
Je však rozdiel medzi nami.
Zbadáte to iste
sami.
Chodia, chodia, kým si veru
obe ruky nezoderú.
Tiki – taki, tiki – taki,
tiki – taki, tiki – tak.
Prečo potrebuješ jazyk?
Lebo je to vec fakt skvelá!
Odvážni ho smú
vyplaziť
trebárs v Afrike na leva.
Keď majstruje malý majster,
ako býva dobrým zvykom,
tak si pomáha náradím
a tak trošku
jazykom.
Vedia to už takmer všetci,
nie je žiaden nástroj iný
vhodný tak, ako je jazyk
fajn na lízanie zmrzliny.
Keď ťa
niekto vážne naštve
a keď máš na nadávky chuť,
môžeš narátať do desať,
do jazyka si zahryznúť.
Jazyk vie byť dlhý
krátky,
dokáže byť veľmi ostrý.
Narozpráva múdre veci
ovláda aj taľafatky.
Jazyk vie vynadať, vyhrešiť,
chváliť,
láskať, spraviť radosť.
A keď príde správna chvíľa
povedať – To už stačí, dosť!
Stretla myška druhú myš,
navštívila hneď jej skrýš.
Úctivo jej myška vraví,
že jej niečo pod zub
spraví.
Priniesla syr, chutný, veľký
počítali na ňom dierky.
– Tu je jedna a tu tiež,
poriadny kus
dostaneš.
Odišla myš, pre nôž iba,
zdá sa, že to bola chyba.
Keď si k stolu opäť sadla,
zo stoličky skoro
spadla.
Pozrela hneď na návštevu,
zakričala plná hnevu:
– Ach, ty stvora jedna biedna,
prečo si mi môj syr
zjedla?
Tvárila sa tá myš milo,
pár slov riekla previnilo:
– Nezjedla som tvoj syr celý,
nechala som ti predsa diery!
Bol jeden žiačik – neboráčik.
Nevedel, kde sa píše
háčik,
nevedel, kde sa čiarka robí,
ypsilon vedel? Ale čoby!
Nuž bolo to s tým chlapcom k zlosti.
Tak málo toho vedel
vraj,
že by sa všetko bez ťažkostí
bol naučil aj papagáj.
Vraveli doma: “Márna sláva,
asi mu nefunguje hlava,
nuž a keď
hlava nefunguje,
raz darmo, chúďa, ťažko mu je.”
No prevrátilo sa raz všetko.
Neslýchal také niečo svet:
prikvitol na
návštevu dedko,
vzal žiaka do parády hneď:
“Tu je pero, sadni, píš,
hneď sa všetko naučíš.”
Písali diktát za
diktátom.
Nad žiakom prísny dedko tróni.
Mordovali sa. No dosť na tom –
naučil sa žiak ypsilony
a naučil sa,
neboráčik,
aj to, kde sa má písať háčik.
Krúti hlavou otec, mať,
krúti hlavou tetka, strýko.
Ukrútia si hlavu snáď
nad
synkovou gramatikou:
“To je zázrak, to je čudo,
ani čiarku nezabudol!”
Iba dedko v kútku drieme,
hlavou nekrúti.
Čo si
myslí, všetci vieme,
za neho to dopovieme:
Žiadne čudo, žiaden zázrak,
lenivý bol ten váš maznák!
Beží slnko po nebi,
ponáhľa sa po chleby.
A v tom behu opreteky,
vypadli mu
peniažteky.
Sedí pekár blízko vrát,
predáva chlieb za dukát
a za toliar buchtu bielu
na sviatok a na nedeľu.
Skočí
slnko – stŕpne zem:
Pekár, nošu chleba sem!
Aj chce platiť za chlieb v noše,
keď tú zhíkne: – Kde mám groše?
Vystrie pekár zásteru:
– Syn môj, nedám na veru!
Mám deti – nuž moja rada:
Kto čo stratil, nech aj hľadá.
Smutno kráča slnko
späť,
prekutáva celý svet,
ale čo, keď peniažteky
ležia ticho na dne rieky?
Koza vraví: „Kozliatka,
nechoďte mi za vrátka!
Prídem večer, nebite sa,
zlý vlk by vás počul z
lesa!“
Ešte je len na priedomí,
už sa bijú len tak hrmí:
„Siénko mnéé, siénko mnéé!“
„Tebe nié, tebe
nié!“
Vtom na dverách hromy, buchy:
„Otvárajte, čo ste hluchí?“
Capko šepká: „Ani muk!
Deti, to je starý vlk!“
A
na dverách hromy, buchy:
„Počujete, či ste hluchí?
Otvárajte mamičke!“
„Kdežé!“ kričia maličké.
„Mamička tak
neklope.“
„Ako?“
„Nohou nekope.
Pekne rožkom: klop, klop, klop. “
Vlk to skúša – buch a klop,
vlk to pletie – klop
a buch.
„Darmo klopeš, darmo búchaš.
Najprv sa nám v okne ukáž,
či máš rožky, bielu bradu!“
„Mám len brucho plné
hladu.“
„Mamička nám išla z domu
doniesť mliečka do vemienka.
Ty si vlk a luhár k tomu.
Nedáme ti z nášho sienka.
Tam
si choď, ty luhár starý,
kde sa vlkom lepšie darí!“
Zavrčí vlk, hrivu zježí,
stiahne chvost a domov beží.
Ešte je len na
priedomí,
už sa bijú len tak hrmí:
„Siénko mné, siénko mné!“
„Tebe nié, tebe nié!“
Narodil sa chlapíček.
Že bol ako palček malý,
nazvali ho Palčíček.
V
náprstku ho vykúpali,
v škrupine ho kolísali:
„Spi, Palčíček, spi!“
Nerástol a ostal tak.
Z makovice jedol mak,
jeden
máčik, druhý, tretí,
a má po raňajkách, deti.
Chudák maličký.
S kým sa hráva – čo ja viem?
Psíček vrčí: „Zjem ho,
zjem!“
Mačka si ho s myškou mýli.
Raz-dva by ho pridlávili
pes i mačička.
Mama starkú osloví:
„Čo dám tomu
chlapcovi,
aby rástol ako z vody,
dožil sveta bez nehody?“
Chúďa mamička.
A starká sa ozvala:
„Tvoj synáčik
zaháľa,
daj mu robiť, narastie ti,
ako rastú druhé deti,
práce je tu dosť!“
Robí chlapček – pozbiera
omrvinky od
včera,
po chlebe, či po koláči,
koľko vládze, koľko stačí,
mame pre radosť.
„Kotúľ, hrášok, po stole,
nepôjdeš
viac na pole,
na dvoch miskách preberiem ťa,
klop sem, klop tam, potom zjem ťa,
len sa hrášok, teš!“
Alebo hneď zarána
z
mlieka muchy zaháňa:
„Ššš ššš, muchy šuchotavé,
mamka chce mať jedlo zdravé,
už aj leťte preč!“
A tak rastie stále
viac.
Za týždeň, či za mesiac
zdvihne mačku, psíka chytí,
náprstok je dávno v šití,
už má vaničku.
Už to nie je
chlapíček,
malý ako palčíček,
vyrástol už, milý synku,
zabudol už na škrupinku
takú maličkú.
Padla myška do komína.
Samá sadza, samá špina.
Ufäľané máš ty ušká,
a aj
labky – jej pošuškám.
Vezme myška mydlo, vodu,
nebude ver´ nič na škodu.
Namydlí si rúčky, ušká,
veď hniezdo tam má už
muška.
Mrkla myška na nôžky,
fuj, tie moje ponožky!
Čo s nimi ja robiť mám?
Do práčky ich asi dám.
Už je myška zasa
čistá.
Môže si byť celkom istá,
že tá špina z komína,
na myšku len spomína.
Papier znesie všetko,
hovorieva dedko.
Môžete ho skrčiť, vystrie sa,
môžete ho šmariť do lesa,
keď
si trošku práce dáte,
tak ho ľahko roztrháte
ako gate,
hore – dolu počmárate,
ponúkne vám druhú stranu,
zas môžete
čarbať na ňu,
kresliť haky – baky,
robiť klikyháky,
aka – fuka fundaluka,
papier ani nezafňuká,
ako mača
hravé
poskakuje v tráve,
letí ponad mesto:
Kde je moje miesto?
Z koša trčí čísi chvost:
– Mňau, veď je tu miesta dosť!
– Poďte papať, Papuánci!
Papuánka povie
nežne.
Podriemkava Papujanči:
– Povedzte to Papuanči,
nech si za mňa papu vezme,
nech papá papurezne,
papupáky,
papušalát.
Mne sa nechce hore vstávať.
Paputatko pofajčuje:
– Ponáhľaj sa pomaly,
niet nad pokoj trvalý!
Papukocúr
všetko čuje,
privalí sa z povaly,
papolievku zošrotuje,
než sa panstvo dovalí.
Zbiehajú sa v ústach slinky
dožičí si
papuryže,
papupampúch,
papuslíže,
papupalacinky...
– Porcie sú veličizné,
nik mi z nosa neodhryzne.
Papá papáč
pekne – krásne,
kým tatkovi fajka zhasne,
všetko spapá, sprace, zlizne,
potichučky potom zmizne,
na povalu odpáli.
Spokojne si
labku líže,
má, čo chcel – aj modré z neba
zmastí, zlopne, spapá.
Papuánci, pá – pá!
Papuánci ospalí
ako drúky
ostali,
ako soľné stĺpy...
Kto spí, hladom trpí.
– Fajka zhasla! – skríkol tatko,
rozdupal ju celkom hladko
a sám ide
príkladom,
hneď sa hýbe zbystra dom.
Sotva mamka zvolá nežne,
hneď vyskočí Papujanči,
všetko chce zjesť
Papuanči
papolievku, papurezne...
Láskavý čitateľ prepáči,
nezostal ani hlt chrobačí.
Poznám dievča menom Ica.
Neslýchaná parádnica!
Vpredu mašľa ani svet,
Icu za ňou nevidieť.
A vo
vlasoch mašľa druhá
a na sukni vzadu stuha.
To je, prosím, naša Ica,
neslýchaná parádnica.
Len čo príde zo školy –
pred
zrkadlom vykrúca sa,
ústa škerí, zúbky cerí,
no a pritom sama verí,
že je prvotriedna krása.
Keď sa potom učiť
začne,
neraz potiaže má značné:
učebnicu drží ruka,
jedno oko do nej kuká,
druhé očko škúli zasa
do zrkadla. Aká
krása!
“Oškrab krumple”, vraví mama.
Zamračí sa mladá dáma,
ale vynájde sa predsa:
k zrkadielku cupi-dupi,
skúša, jak
jej krásne svedčia
náušnice z hnedej šupy.
A keď mama nie je doma-
Ica zase dobré to má:
v skrini kvári, všetko
lieta,
navyvláča hŕbu šiat,
pred zrkadlom ani had
vykrúca sa v toaletách.
Takáto je naša Ica
neslýchaná parádnica.
Iba
to je strašná škoda:
uši týždeň neumyté,
hrdlo špinou pokryté,
zdá sa – hnusí sa jej voda.
Skvelý účes u tej dámy
– ale “smútok” za nechtami
a na mašli krásna Ica
nosí pyšno mastný fľak.
To je skvostná dievka, však?
To je Ica
– parádnica.
Kamil Karas spočituje
na lavicu tužkou,
do
koľkých už prihlásil sa
záujmových krúžkov:
na technický, atletický, botanický, dramatický, spevácky.
Všetci príklad
zoberme si
z jeho vzornej dochádzky!?
Má byť krúžok spevácky:
„Ja mám dneska dramatický,“
robí drámu Kamil
Karas,
„nemôžem byť na dvoch naraz.“
Má byť krúžok atletický:
„Ja musím ísť na technický,
nože, bože, nože
povedz,
či môžem ísť i ta i ta.
Technika je tak isto vec
prenáramne dôležitá.
Vrieska Kamil, v triede vrieska:
„Päť
krúžkov mám naraz dneska,
do ktorého mám ísť teda?“
porozmýšľa zo tri razy:
„Do žiadneho, nech sa ani
jeden krúžok
neurazí.“
120 básní pre deti na recitovanie – Hviezdoslavov Kubín – 2. časť