120 básní pre deti na recitovanie – Hviezdoslavov Kubín – 2. časť

120 básní pre deti na recitovanie – Hviezdoslavov Kubín – 2. časť

120 básní pre deti na recitovanie – Hviezdoslavov Kubín – 1. časť

61. Pieseň horskej studničky

Nieto lepšej vody ako voda z lesa,
z nej aj môj potôčik celou cestou plesá.
Nieto lepšej vody ako voda z hory,
z takej vody nikto ešte nebol chorý.

Pite, deti, pite, vždy mi dosť zostane,
ak nemáte hrnček, nastavte si dlane.
Nieto lepšej vody ako z horskej studne,
hoc´ sa celá rozdá, nič z nej neubudne.

Pite, deti, pite, vždy mi dosť zostane,
ak nemáte pohár, nastavte si dlane.

62. Pinka – Ján Andel

Letí mama pinka
A pinká: Pink, pink!
Stratila som synka.
Vzdychá mama pinka:
Pink, pink!
Lietala som, lietala,
Kdesi som ho nechala.

Obletela veľa stromov.
Ustatá sa vracia domov.
Zrazu mama pinka
Od radosti pinká:
Pink, pink!
Už som našla synka!
Doma v hniezde spinká!
Pink, pink!

63. Plavčík Hapčík v Hapčíkove – Štefan Balák

Ja som plavčík Hapčík z Hapčíkova.
Nepočujem ani slova!
Prestaň tu už hapčíkovať, stačí!
Zakotvíme v Rači.

Loďka, nech ju para tlačí,
hučí ako vodný vláčik,
zavezie nás do Rače,
kde sú chutné koláče,
potom zasa do Pezinka,
kde si vypijeme vínka.

A v Grobe je husacinka!
Kapitán, vy neviete,
kde nás vlastne veziete?
Z Hapčíkova do Hrušova,
opálim sa doružova?

No kapitán z Hapčíkova
zrazu zastoná,
že pre veľké nachladnutie
plavba sa nekoná.

64. Popletova paleta – Štefan Moravčík

Poznáte Peťka Popletu?
Fí, ten má pestrú paletu
na kuchynskom stole,
až to oči kole.

Je tam, verte doslova,
kávová i čajová,
horčicová, vajcová,
papriková, slivková...

Vždy, keď jedol, tancoval,
farby uňho mali bál.
Pomaľoval stoly všetky
a cítil sa ako kráľ.
Jahody i čučoriedky,
všetko mal on v zime, v lete
ako maliar na palete.

Ale raz si veru dal!
Namaľoval panáčika
a ten sa mu iba smial:

– Za tie farby z kuchyne
veľký trest ťa neminie.
Skončíš dakde v komíne!

65. Popod bučky – Ján Andel

V lese popod bučky, červené klobúčky.
A sukničky v páse.
To tam v plnej kráse, muchotrávky stoja.
Slimáka sa boja.
Slimák iba mrkne na ne a pomaly,
Nebadane tiahne k hnedým hríbikom,
Ktoré čupia pod kríkom.

66. Povedal mi múdry šašo – Štefan Moravčík

Povedal mi múdry šašo
a každý to pochopí;
Ucho je preto ucho,
lebo sa jednoducho
ucho – pí!

Povedal mi starý šašo
na návrší:

– Nikdy nenos hore nos,
nech ti doň nenaprší!

Povedal mi beťár šašo
na zelenej nive:

– Nikdy nesmieš oči mať
bezočivé!

Povedal mi šašo – jašo,
keď sme prišli na hrad:

– Nemusíš byť veľký kráľ,
poď sa naňho zahrať!

67. Povedal vlk Dunčovi – Štefan Moravčík

Povedal vlk tomu
najnezodpovednejšiemu
Dunčovi,
že ho ukradne aj s búdou,
že si skrátka
na kozliatka
zájde.
Dunčo však zvolal: – Hajde!
Dosť!
Ozvala sa v ňom zodpovednosť.

– Vĺčko, je koniec bludov,
ukážem ti ešte dnes,
aký som ja strašný pes! –

– Ty a strašný? –

– Pardon, strážny!

68. Pozor! Pohovka! – Štefan Moravčík

Kto si na ňu sadne,
do nešťastia padne,
galiba sa stane veľká,
pohltí ho Žravá Telka,
hneď má v očiach čudný lesk:
KARATE KID vypláca hyd!
RÝCHLY AKO BLESK.
Traja ostrí nindžovia
DOLAPENÍ V RAJI!
NA HORÚCEJ STOPE!
Až sa vám dych tají.
Satanov syn na cestách!
STRATILA SA NEVESTA!
MUŽ SO ZLATOU ZBRAŇOU
nepozná strach za ňou!
AKO BLESK A HROM
postaví sa trom.
NA HORÚCEJ STOPE...
Ticho! Ktosi klope!
KEĎ ZAVOLÁ DIABOL,
zhoríš ako slama.

ŽENA, ČO VIE VŠETKO,
vošla, zhasla...Mama.

69. Prečo sa vnuci musia učiť abecedu – Štefan Moravčík

Vraví dedo svojej babe,
chce sa vyhnúť boju:

– Vymyslime si tiež abe –
abecedu svoju!

– Babecedu plnú medu,
nech je sladká! –
kričí babka.

– Dedocedu zadymenú, -
taká sa zas páči jemu,
ako tabak ostrý,
že až štípe nozdry.

Počas dlhej hádky
obrobili hriadky
a až doma, v pohodlí,
konečne sa dohodli:

– Nám treba pár papúč,
ty sa ju, vnuk, nauč.

70. Prečo sú rybky smutné – Jana Haládeková

Poskakuje vlnka s vlnkou,
ženú správu rybníkom,
že dnes ráno pólo hrajú
šťuky proti kapríkom.

Priplávali všetky rybky,
ba aj malý potápnik.
Pri tej sláve futbalovej
nechcel chýbať veru nik.

Kývla vŕba prútom k brehu,
začal práve tuhý boj,
napätí sú všetci, v strehu:
ktože strelí prvý gól?

Obecenstvo plutvy stíska,
hra má správny švih a spád,
vtom sa začne na stred hriska
sypať čudný vodopád!

Klince, drôty, staré vedro,
handry, fľašky, črepiny...
a posledné spadli na dno
kukučkové hodiny.

Hneď bolo aj po šantení,
každý hľadal skrýšu v tieni.
A rybičky nemo blúdia
vôkol kopy haraburdia.

71. Pri buku – Ján Andel

Stretol zajko, stretol ježka pri buku,
Ako si tam bežká v novom klobúku.
„Kamže bežkáš, milý ježko v klobúku?“
„Na hostinu k veveričke pri buku.“

“Čože je to za hostina?“
„Veverička žení syna pri buku.
Ak to nevieš, tak ti poviem:
Na svadbu sa predsa chodí v klobúku!“

72. Pri peci – Štefan Moravčík

Spievala si babka mačka:

– Mám peňazí diežku,
do zeme sú zakopané,
neviem, v ktorom briežku.

Keď tie zlatky niekde nájdem,
nový život začnem,
vyrastie mi z maku ovos
a z fazule jačmeň.

Zasmial sa jej kocúr dedko:

– Načo ti je peniaz?
Siala by si, siala všetko,
záhradôčky nemáš!

73. Pyšná princezná – Milan Lasica

Uhádnite kto so čo som
som princezná s dlhým nosom
s takým dlhým ako sloní chobot
narástol mi počas voľných sobôt
a keď prišla nedeľa
bol tri metre od tela

Ach keby sa našiel ktosi
kto by za mnou môj nos nosil
veď je dlhý ako chobot sloní
hádam ani štyri páry koní
neutiahli by ten nos
celkom súci na vývoz

je to trest za moju pýchu
teraz nedajbože kýchnuť
ani na slnku byť ani v chládku
a ak by som mala dostať nádchu
tak sa za nos obesím
niekde v našom polesí

z toho plynie poučenie
venované každej žene
Ak vás opanuje lacná pýcha
verte, že sa potom ťažko dýcha
to vám radí od Brezna
dlhonohá princezná

74. Rozprávka o repe – Milan Ferko

Vyrástla repa veľká, veliká,
toľká, že sa až neba dotýka.
Vraví si dedko: „Sám som len,
sotva tú repu vytiahnem.“
Zavolal babku z brezového hája:

„Poď, starká moja, skúsime ju dvaja.“
Ťahali deň a skoro celú noc,
ráno im prišla vnučka na pomoc.

A potom vnúčik rovno zo školy
pribehol: „Snáď tá repa povolí.“
Ťahajú štyria, s Dunčom už aj piati
a zase smutní sedia na úvrati.
Vidí to zajko, chcel by repu jesť,
pridá sa k nim a už ich je šesť.

Aj kocúr vraví: „Dotiaľ domov nejdem,
kým nepoddá sa, veď nás bude sedem.“
Dedko už celkom spotený nos mal,
keď prišla mačka Mica ako ôsma.

Pribehla myška, začali hneď plesať,
len vnúčik vraví: „Málo nás je desať.
Všetci sme slabí, skúsme radšej takto:
Bež, Dunčo, domov, privolaj sem traktor.“
Prijachá traktor, oceľový kôň,
sadnú si naň a – hneď je repa von.

75. Rušeň – Julian Tuwim

Stojí si rušeň jak slivka tlstá,
pot z neho tečie a para hustá-
už celkom ustal.
Stojí a syčí, klope a búcha,
ohnivá žiara z brucha mu dúcha.

Buch, aká spara!
Uch, aká spara!
Puff, aká spara!
Uff, aká spara!

Už ledva fučí, už ledva huhle,
a ešte kurič hádže doň uhlie.
O chvíľu k nemu pripli aj vozne,
železné, veľké a ťažké hrozne.

V nich plno ľudí, zhonu a vravy,
v jednom sú kone a v druhom kravy.
Z tretieho vozňa dva slony hľadia,
slonica stará a slonie mláďa.

Vo štvrtom samí brucháči sedia,
sedia a tlsté klobásy jedia.
V piatom je delo. Och, aká váha!
Aký len obor tú váhu ťahá?

V šiestom sa týčia žirafie hlavy
a medveď čosi žirafám vraví.
A siedmy vagón je višní plný,
v ôsmom šesť pián, drnčia im struny.

V deviatom vozni strakaté volky,
v desiatom kufre, skrine a stolky.
Za nimi ďalšie nákladné vozne,
no a v tých vozňoch náklady rôzne.

Keby tu tisíc atlétov stálo,
čo tisíc rezňov zjesť im je málo,
a každý tú ťarchu zdvíhal a tlačil,
nehnú s ňou ani o mačný máčik!

Naraz hvizd
ozve sa,
krútia sa
kolesá!

Najprv len
pomaly,
lenivo iba,
jak slimák
ospalý
rušeň sa hýbal,
až mykol vozne a k behu ich núti,
kolesá roztáča, krúti ich, krúti,
už letí, uháňa a rýchlejšie stále,
rachoce, hrmoce, vždy ďalej a ďalej.

Kam vlastne, kam vlastne, kam beží vlak?
Ach, po trati, po trati, letí jak vták,
cez horu, cez tunel a cez tmavý les,
a náhli sa, náhli, chce načas prísť dnes,
do taktu bubnuje a duní a zuní to:
Tak to to, tak to to, tak to to, tak to to.

Hladko a ľahko beží beh svoj,
jak lopta ľahká, nie z ocele stroj,
nie ťažký rušeň, čo fučiac tu preletí,
lež hračka, ihračka, zábavka pre deti.

A čo toto, čo toto za divý let,
a ktože to, ako to ženie ho vpred,
že beží, že letí, až chveje sa trať,
to dokáže para ten rušň tak hnať?

To para, čo dotkla sa najprv len piesta
a piesty pohli zas kolesá z miesta
a ženú vlak, ženú, že letí, čo stačí,
a para tie piesty len tlačí a tlačí,
kolesá bubnujú a duní a zuní to:
Tak to to, tak to to, tak to to!...

76. Sanica

Šepkala si vrana s vranou
za stodolou otrhanou,
že si kúpia nové sane,
čo sa zmestia štyri na ne.

Stoja sane okované,
sadajú si vrany na ne
a už letia dolu v letku,
starý vraniak naprostriedku.

Z hory sa im sova díva,
sanice je žiadostivá,
prisadne si na kraj sánok
medzi kŕdlik pyšných vránok.

Letia sane briežkom dolu,
vrany majú dobrú vôľu,
iba vraniak v hrde veľkom
rovnováhu stratil celkom.

Prekoprcli sane v letku,
vreštia vrany v divom zmätku,
pani sova plačom kvíli,
okuliare jej rozbili.

Za stodolou otrhanou
jojká vraniak s čiernou vranou
a na stráni dodrúzgané
ležia sane okované.

77. Sedmikráska – Mária Rázusová-Martáková

Plakala sedmikráska malá,
klonila hlávku až po zem:
„Tak by som veľmi, veľmi spala,
a nevládzem a nemôžem!

Včielka už dávno nechala ma,
spia chrobáčiky pod kvetmi…
Na lúke bdiem už len ja sama –
a tak sa bojím hroznej tmy!“

I vykladá si ďalej čosi,
rozpína lístky maličké
a slza ani kvapka rosy
zjagá sa na jej tváričke.

Zbudí sa vetrík, čo spal v kríčku:
„Čože to?“ zvolá. „Zas je krik?“
„Nedá mi spať.“ „Tak nad hlavičku
vyhrň si biely golierik.“

A sedmikráska nelenivá
stúli svoj golier čipkový,
a čo? Len chvíľka – už aj sníva
o včielkach, muškách, čmeľovi.

78. Sen namyslenej hviezdy – Tomáš Janovic

Ja mám iba jeden sen.
Chcem byť slávnou hviezdou v telke.
Nový kostým každý deň.
A zahlásiť učiteľke:

„Na úlohy nemám čas.
Keby ste mi pokoj dali!
Veď budem hrať, prosím vás,
v trinásťdielnom seriáli!“

Áno, toto je môj sen,
hoci sa to možno nezdá.
Raz ma pozná celá zem.
Budem predsa slávna hviezda.

Preto žiadam ešte raz:
Dajte pokoj s úlohami!
Nemienim svoj vzácny čas
takto márniť medzi vami.

Len umenie je môj svet.
A hrať, to je pre mňa hračka.
V telke zahrám naspamäť
aj to, že som vzorná žiačka“

Ja mám totiž jeden sen.
Chcem byť slávnou hviezdou v telke.
Nový účes každý deň
a pošepkať učiteľke:

„Prepáčte mi, prosím vás.
Viem, že nesprávam sa vhodne.
Byť však pyšná na svoj hlas
medzi hviezdami je módne.“

79. Sestry cesty – Štefan Balák

Pri ovocnej križovatke cesta ceste vraví:

– Utiekla som z Bratislavy.

– A ja zasa z Prahy.
Sestričky – cestičky, dokopy dajme hlavy:

– Hm, najradšej by som utiekla do Sydney ,

– povie cesta druhá.

– A ja do Kanady, stretla by som životného druha.

– Kamže, sestra cesta, kamže kam?

– Do Trenčína, – odpovie cesta Kolombína,

– potom pôjdem do Londýna a možnože aj do Paríža,
pozri, sestra cesta, už cez Seinu sa mi mosty blížia.
Šiesta cesta mieri do Chicaga a či Afriky
a zdobia ju kaktusy a papriky.
Ej, čo bolo vtedy,
keď siedma viedla do Dunajskej Stredy
a ôsma do Moskvy, Monaka či Gruzie,
keď si deviata v Andalúzii mušty, čaje pije.

A desiata z Bratislavy do Brna.
(Po rozvode si milý na milú spomína.)
Jedenásta v plnej paráde
sa kúpe v Oravskej priehrade.
A dvanásta putuje do Ríma či Milána,
oslovuje slovenského trampa Milana.
Pri ovocnej križovatke hlavná cesta vraví:

– Sestry, cesty, kde ste sa mi potratili a porozdeľovali?
Sestry cesty, sme v krajine Nikoho, v širšom svete,
kadiaľ ľudí zasa povediete?

80. Skákadlo

Vošlo do mňa skákadlo.
Čo ho to len napadlo?
Na ihrisku máme sólo:
Skáče, sťaby z gumy bolo.

Skáče vo mne a ja s ním.
A vôbec ho nevidím.
Mne sa to však k dobru ráta,
že mám na hru kamaráta.

Len mamke to pokoj nedá,
že som taký neposeda.

81. Skíni – Štefan Moravčík

Holohlavá rota
po hore sa motá
ako bez života.

So smiechom im horár vraví:
„Holohlaví, hore hlavy!
Čo hľadáte? Holiča?
Bojíte sa ihličia?
Hrdinovia z Bratislavy,
nemračte sa, buďte hraví,
kým nás hory nezničia
a zaspíte od únavy –
holohlaví, hore hlavy!

Výlet vám len dobre spraví,
neneste sa ako pávy,
príde večer, bum do trávy,
zaznie pieseň slávičia...“

Holohlavá rota
po hore sa motá
ako bez života –
môcť tak stretnúť vlka,
ušatého tĺka,
tak s ním zacvičia!

82. Sladké údolie – Štefan Moravčík

Už sme prešli štyri hrady
z rozlámanej čokolády.

Keď zídeme z rozvalín,
kraj pred vami rozbalím
veľké vrecko s cukríkmi,
s lentilkami – cukríkmi.

Vyberte si, prosím, sami:
osie hniezda s hrozienkami,
jahodové túlanie
či jablká v župane...

Soľ nad zlato? Tu je nanič!
Všade rastie iba sladič,
sladké drievko, medovina,
vzácna kosodrevina,
indiánky, rezy, nugát...
Nedajte sa toľko núkať!

Veterníky z karamelu
v jednom kuse sladko melú:

– Nech sa páči, milý pane!
Všetko cukrom posypané!

Banánové ježe,
šľahačkové mreže,
medvedie labky
či rožok sladký,
kakaové homole,
buchty, šišky, koláče...

Chcem zemiaky v popole,
lebo tie mám najradšej.

83. Slon ako zvon – Štefan Balák

Pri ohrade stojí slon,
rozkýval sa ako zvon,
až mi z toho v uchu zvoní,
dupot sloní,
dupot sloní.

Kto vie,
ako ten slon spáva,
nad čím dumá jeho hlava,
huncútska a usmievavá?

Zdvihol nohu,
spravil krok
a prekročil živý plot.

84. Snehulienka – Pavol Štefánik

Kráľovnej sa narodila
dcéra sťa sneh biela, milá.
Bola krásna, v páse tenká,
nazvala ju Snehulienka.

Ale tá hneď osirela,
lebo mamka odumrela.
A macocha behom času
závidela jej tú krásu.

Iné nič jej nenapadlo,
len si zastať pred zrkadlo:
Vrav, zrkadlo, kto tu žije,
čo zo všetkých najkrajší je?

Snehulienka, – zašepkalo.
To macochu rozhnevalo.
Vyhnala ju do lesíka,
nechže si tam kráska vzlyká.

Žila v domci blízko kríkov
a s ňou sedem trpaslíkov.
Macocha ju navštívila
a jabĺčkom otrávila.

Kráľovský syn zachránil ju.
Možno dodnes spolu žijú.
Len macocha skazu vzala,
keď na svadbe tancovala.

85. Sneží – Milan Rúfus

Ani už tichšie padať nemôže,
ako dnes padá.
Čo to k nám ide. Bože, prebože,
kto nás to hľadá?

Rozprávka plachá ako zvieratko
opodiaľ stojí.
Chcela by sa nás dotknúť úkradkom
aj sa nás bojí.

Ani už tichšie snežiť nemôže,
ako dnes sneží.
Ide k nám záprah, Bože, prebože.
V tenučkej spieži.

Cez dávne detstvá snehom zapadlé
blizučký vzdychu.
Sneží. A my ako v zrkadle
Vidíme v tichu.

86. Stíchli hory

Stíchli hory, zmĺkli vtáčky,
Macko kráča poza kriačky;
ponáhľa sa, čo len stačí,
k babke Zime na zápačí.

Jeleň, srnka, vĺčik s líškou
stoja už tam pred jej chyžkou;
skúšajú si bundy ladné,
nikto z nich už neprechladne.

Zatiaľ Zima s pýchou v oku
čaká Macka pri obloku;
zvedavá je, kde sa motá,
keď je v hore toľká psota.

Vtom však Macko sivooký
postaví sa pod obloky;
za nechty si silno dúcha,
oziaba ho bez kožucha.

Ľúto ho je babke Zime,
ťažkú bundu z klinca sníme,
z dverí mu ju na dvor hodí,
dobrá bude od príhody.

Macko priam ju naťahuje,
lebo sneh už poletuje –
a len čo ho zver v nej zočí,
hybaj s ním ta, po úbočí,

Babka Zima za ním hľadí,
ale Macko nemá vlády,
v húšťave si ľahne asi
a tam vyčká jarné časy.

87. Sto papučiek pre stonožku – Štefan Balák

Tinka prosí trošku:

– Teta, Božka, kúp mi
sto papučiek pre stonožku,
prosím, prosím, prosím!

Nuž, čo s tým tvorom bosým?
Dupe ako stádo sŕn!
Spod ponožky jednej nôžky
zrazu trčí tŕŕŕň!

Vtáci vzlietli, bŕŕŕnk.
Pridáva sa doktor jež:

– Neboj sa, to prežiješ!
Huncút škorec hneď sa pridá.

– Kde to bude, keď sa vydá!
Veverička zase šušká:

– Pozor, pozor, padá šuška!
Vyber si už tŕnik z päty,
nech ti šťastie neuletí.

88. Stratila som zrkadlo

Stratila som zrkadlo,
neviem kde mi vypadlo.
Hop-cup, zrkadlo,
kde mi vypadlo.

Stratila som, našla som,
namôjveru, šťastná som.
Hop-cup, našla som,
veru, šťastná som.

Zrkadielko mi treba
väčšmi ako kus chleba.
Hop-cup, mi treba
ako kus chleba.

89. Svetluška – Jana Humeníková

Počuli ste, milé deti,
o muške, čo v noci svieti?
Jožko si už s Ankou šušká:
„To môže byť len Svetluška!“

Jedného dňa muška malá
pod kríčkom si sladko spala.
Celú noc však tu i tu
svieti všetkým na cestu.

Bolaže to únava!
Spala by až do rána,
keď tu zrazu pod kríček
zatúlal sa vetríček.

Pošuškal jej do uška:
„Vstávaj, vstávaj Svetluška!“
Nepočula jeho slová,
fúkol teda zas a znova.

Natiahla sa trošička,
pretrela si očičká:
„Jojoj, vetrík, pozor daj,
na lampášik nefúkaj!“

Nepočul ju priateľ milý,
fúkal, fúkal z celej sily.
Nepomohol krik, plač, ston,
lampášik jej vyhasol.

„Čo si počnem zvečera?“
zosmutnela chudera.
Slnko zašlo za hory
a lampášik? – Nehorí!

Zbadal ju vtom mesiac zhora:
„Svetluška, či nie si chorá?
Na lúke sú všetci, iba…
svätojánska muška chýba.“

„Ach, mesiačik, beda mi,
môj lampášik nehorí!
Čo si počnem v lese sama,
bez pomoci, až do rána?“

Veľký nárek, plač a vzlyk
zľutoval sa mesiačik.
Obrátil tvár k mliečnej ceste:
„Hviezdy moje, sem sa! Kde ste?

Spravteže mi po vôli,
nech lampášik zas horí!“
Už sa vetrík s jednou vznáša,
ukladá ju do lampáša.

A čo bolo, deti, ďalej?
Muške zmizli slzy z tváre.
Tancovala do rána,
po celú noc na Jána.

90. Syn lovca medveďov – Štefan Moravčík

Syn lovca medveďov
Winnetoua volá:

– Začala sa škola!
Chcú ma zajať, utýrať!
Bez pomoci Shatterhanda
zničí ma tam učka Brenda.
Koniec mojej slobody!

– Nič sa neboj, kamarát!
Veď učenie neškodí,
zálesák sa učí rád, -
smeje sa mu Winnetou.

– Všetko sa ti zíde tu,
múdrosť je vždy vítaná.
Priznám sa ti bez mučenia,
bol by som nič bez učenia
krivej Líšky, šamana.

91. Šikovná mladucha – Milan Ferko

V Tramtárii na hrade
je dnes v dobrej nálade
tra a trá kráľ Traladár.
Kto si vezme za ženu
jeho dcéru Blaženu
tomu hŕbu zlata dá.

Už hrad ani nestačí,
stále noví pytači
buch a buch sa búchajú.
Ó, princezná Blažena,
so mnou budeš blažená
všetci sa jej núkajú.

Na kráľovskom nádvorí
hlúpy Jano hovorí
šu a šu a pošušky,
že princeznú Blaženu
vezme si hneď za ženu,
ak vie variť halušky.

Princezná to počula,
za kuchárom bežala
šu a šu a pošušky,
že sa štedro odvďačí,
ak ju ihneď naučí
variť dobré halušky.

Bola svadba, ujujúj!
Dodnes ešte tancujú
Hop a hop a hopsasa,
ak len na tom veselí
doteraz nepomreli
pri víne a klobásach.

92. Široká cesta, úzky chodníček – Jana Šimulčíková

ÚZKY chodníček
je ako jazýček.
Do hory sa po ňom chodí
na maliny, na jahody.

ŠIROKÁ cesta
zhltne aj pol mesta.
Až sa z toho hlava krúti:
Kam sa toľko kolies rúti?

Z VYSOKÉHO vežiaka
pozerať ma neláka,
lebo priepasť hlboká
stiahla by ma z obloka.

Slimák v NÍZKEJ chatrči
ľahko rožky vystrčí.
Dobre sa mu vodí,
nemá v dome schody.

Môj otecko DLHÝ je,
posteľ mu je KRÁTKA.
Perinou sa prikryje,
vykúka mu briadka.

Mama si ťažká,
že je taška ŤAŽKÁ.
Ja mám ĽAHKÝ batoh.
Pojedol som za troch.

Janka je štíhla.
TENKÁ ako ihla.
Neudvihne slamku.
Podoprime Janku!

Zato Peter – beda!
Objať sa už nedá.
"Nie som TUČNÝ," vraví Peter.
"Mám na sebe HRUBÝ sveter."

Keby som bol lastovička,
lietal by som od malička.
Poznal by som chodníky
do ĎALEKEJ Afriky.

Ale náš starký
nemá rád už diaľky.
Radšej v BLÍZKOM parku
čaká svoju starkú.

Do MALEJ knižky veľa sa zmestí.
VYSOKÉ domy, ŠIROKÉ cesty.
MALÁ knižka – tak to býva,
kus VEĽKÉHO sveta skrýva.

93. Ondrej Nagaj – Športovanie

Na telesnej
včera znelo:
Ten je ale
riadne drevo!

Ja osobne
nemám zdania,
o komže to
takto vravia.

Nedali ma
nikdy za vzor.
Ja mám na šport
vlastný názor.

Načo skákať
do diaľky,
keď môžeš prejsť
poľahky.

Hádzať oštep
nemá zmysel.
Lovenie som
nevymyslel.

Keď dve autá
doma máte,
načo behať
dlhé trate?

Krátke denne
absolvujem
z obývačky
do kuchyne.

Loptové hry?
Cúvam nazad.
Loptu treba
kopať, hádzať.

Milujem ju,
keď sa stratí,
nemusíš ňou
nikde trafiť.

Hokej ma tiež
nevie zvábiť.
Bridia sa mi
všetky pády.

Keď sa zima
snehom svetlie,
najlepšie je
doma v teple.

Šport sa u mňa
spája s krízou.
Tak si zapnem
televízor.

94. Štafeta – Milan Ferko

Jahoda poslala v lete Danke list:
Som zrelá, môžeš si ak chceš po mňa prísť.

Poštový holub mal však dovolenku
a briezky nepustili svoju lienku.

Vetrík ležal ťažko chorý nad lesom
nebolo, kto by bol ten lístok zaniesol.

Jahodienka mala také krásne líca!
A na druhý deň sa prihlásila húsenica
a išla.

Stretla sa však s tetkou
a šu – šu – šu do ušú
chcela jej vyrozprávať všetko....

Šťastie však,
že to bolo nad potokom
lístoček prevzal starý rak
A kráčal krátkym račím krokom
nie k Danke, ale naopak.

List mu vzal nahnevaný slimák,
a hoci premohol svoj veľký strach
pred ľuďmi na poliach a na cestách
a liezol smelo po prachu i po vode,
kým prišiel s listom, Bola zima...

A v zime jahody sú iba v rozprávkach a v obchode.

95. Ťaháky – Štefan Moravčík

Moja mama učiteľka
tiež sa sem – tam správa ľudsky.
Od soboty do pondelka
strihá papier, na tie kúsky
píše tajné odkazy,
zavše vzorec nejaký.

Zrazu ale vrzli vrátka,
prišla ku nej kamarátka:

– Mňa z teba raz porazí!
Čo to robíš, vzorná matka?

– Neuveríš, chystám skrátka
synčekovi ťaháky.

96. Technokočka – Daniel Hevier

Poznám jednu technický je typ
Vie čo je to monitor a čip
Nemá vôbec čas na chalanov
No tak čo s ňou – integrovanou
Pozná džojstik kurzor konektor
Ja sa trápim či príde na náš dvor
Mňa však nemá v žiadnom programe
U nej to hneď páni dohráme
No tak počkaj no tak počkaj
technokočka technokočka
Čo tie blesky v tvojich očkách
No tak počkaj technokočka
Nechce disko iba diskety
Asi z nej raz z kože vyletím
Kedy sa mi kedy podarí
vytĺcť jej z tej hlavy ATARI
Tuším na mňa nemá senzory
Darmo sa ja za ňou pechorím
Neviem vzorce nie som na čísla
Možno práve preto odišla

97. Tieň – Milan Rúfus

Možno to ešte nevie nik,
no chodí za mnou tmavý psík.

To vám je vernosť ohromná,
ako sa nehne odo mňa,
kým slnko svieti,
celý rok.
Urobím krok-
on spraví krok.
Ja zohnem hlavu-
on ju zohne.
Ak sa ja pohnem,
tiež sa pohne.

Vykoná všetko to, čo ja.
Nedožičí si pokoja,
najvernejší psík na svete.
A vždy ho pri mne nájdete,
ako mi ticho päty čuchá.

Ale v jednom ma neposlúcha.
Kameň mu hodím:
"Prines, Bobík!"

On hádže tiež!
Jaj, čo to robí ?
A nepobehne, mátoha!

Iba mi kňučí pri nohách:
" Nerob si zo mňa dobrý deň!
Ja nie som psíček.
Ja som tieň!"

98. Tréma ako svet – Štefan Moravčík

Nešťastný nebožiak,
úbožiak
každý žiak,
čo sa bojí školy!

Aj Ferko Fafrniak
chce žiť v lese, v poli,
bez tabule, bez ľudí...
Keď sa ráno zobudí,
vždy ho niečo bolí.

– Vlasy, nechty, – klame,
sťažuje sa mame,
ale tá ho metlou ženie:

– Koniec tvojej maródky! –
Keď však príde vysvedčenie,
má v ňom samé jednotky!

– Tak prečo tá tréma veľká? –
obraciam sa na mať.

– Páči sa mu učiteľka,
nuž ju nechce sklamať.

99. Trpaslíci

Pozrite sa – spoza kríkov
kráča sedem trpaslíkov.
Líška striehne spoza kríka –
chmat siedmeho trpaslíka.

Takže teraz spoza kríkov
ide len šesť trpaslíkov.
Jeden v snehu stratil bradu,
preto zostal celkom vzadu.

Po chodníku, po ulici
idú piati trpaslíci.
Hmýria sa a víria,
odrazu sú štyria.

Troch už doma doktor čaká,
budú stavať snehuliaka.
A posledný stojí tam
v bielom snehu celkom sám.

Smutno mu je, štípe mráz,
preto povie sedem ráz:
„Abradabra, edenbeden!
A už ich je opäť sedem!

100. Večer – Ján Andel

Slnko zašlo. Vtáčky stíchli,
Zobáčky pod krídla pichli.
Vetrík šumí: haju-haju!
Kvietky sladko usínajú.

Svrčkovi sa nechce spať,
Že si bude ešte hrať.
A tak celý večer hral,
skoro struny potrhal.

Mesiačik len podriemkaval.
Hviezdičky si žmurkali.
Vtáčikom sa v celej stráni
Sladké sníčky snívali.

101. Veľký cestovateľ – Milan Ferko

Včera sa vybral môj brat na výlet,
vraj prejde dookola celý svet.
Nad ránom ukradomky vyšiel von
bicykel,
batoh,
bareta
i
on.

Slnko mu mávalo a potok hral,
pedálmi stále slabšie zaberal,
keď prišiel les, už ťažko vošiel doň
bicykel,
batoh,
bareta
i
on.

Zvalil sa ihneď na voňavý mach
a o chvíľu už plával v driemotách.
Tri hodiny spal tuho ako slon
bicykel,
batoh,
bareta
i
on.

A keď sa prebudil – bol veľmi hladný,
Na mieste strovil hneď, čo mal jesť dva dni,
a ďalej išiel – čo vrch, to vzdych a ston
bicykel,
batoh,
bareta
i
on.

Svet je však dlhý a deň príliš krátky
a v noci môžu v lese byť aj škriatky –
dumal. A tak sa zvrtol domov napokon
bicykel,
batoh,
bareta
i
on.

Ale keď sa chce niekto dozvedieť,
či môj brat prešiel dookola svet,
odpovie – áno! – jasne ako zvon
bicykel,
batoh,
bareta
i
on!

102. Veverička Umka

V dvojizbovej chatrči
veverička býva,
čierny chvost von vystrčí,
biele zúbky skrýva.

Veverička Umka
oriešky tam chrumká
a ľadové cukríky,
keď sneh padá na kríky.

Čo sa moce, to sa moce,
ale zrazu na Vianoce
hop! – vrhne sa na ovocie.
Veď je predsa štedrý deň!

Pozvala ma – ako vždycky.
Neprídem.
Mám doma dve veveričky,
ktoré milujem.

103. Vianočná myš – Heinrich Heine

Vianočná myš je zvláštny tvor
(aj učenci to tvrdia),
Nikdy sa neobjaví skôr
a vraj je veľmi hrdá.

Nedá sa chytiť do pasce,
myška je zviera malé,
chodí si kadiaľ chce,
nesadne ľuďom na lep.

Celý rok sa kdesi moce,
ktovie, kde má svoj dom.
Potom zrazu na Vianoce
vylezie z neho von.

Tak z vianočného pečiva
najlepší kúsok zmizne,
hoci ho mama ukrýva.
Kto si to potom zlizne?

A všetci tvrdia spoločne:
Ja som to nebol, mama!
Boli to myšky vianočné,
uvidíš to raz sama.

Druhý raz zmizlo niekomu
srdiečko z marcipánu.
Spôsobilo to pohromu.
Niektorí možno klamú.

Kristián zvolal úprimne:
To predsa nie je ihla!
Tuším sa v noci popri mne
vianočná myška mihla.

Do tretice sa z jedličky
ozdobenej guľami
stratili mnohé vecičky.
A Mikuláš od mamy.

A Nelka kričí úprimne:
Kedy by som to stihla!
Tuším sa v noci popri mne
vianočná myška mihla!

V tom chlapci s otcom zvolali:
Všetci sme na ne krátki!
To myšky všetko spapkali.
A práve, keď sú sviatky!

Keď bolo dosť tých hlúpostí,
tak mama riekla tíško:
Až zmiznú všetky sladkosti,
bude aj pokoj s myškou!

Skutočne: myške stačilo,
že ten náš stromček husto
zdobený sladkým pečivom
odrazu veľmi spustol.

Neverím, že by niekomu
na krásne sviatky Vianoc
neprišla myška do domu
a nezostala na noc.

Také sú u nás pomery,
aj to sa stáva!
Môžte mi veriť, neveriť,
nechám to, deti, na vás!

104. Vodník Dušan – Štefan Moravčík

Vodník Dušan duše zháňa,
šup sem, šup tam,
na dno džbána,
do kastróla,
pod rajnicu,
nech tam robia
hrmavicu!

Vodník Dušan dušuje sa:

– Namojdušu,
dobrí ľudia,
už ma všetky
duše nudia,
chcel by som kus
šunky, mäsa,
napnúť svaly:
Pozrite sa!

Ustatý som ako kôň,
doneste mi demižón.
Vínko, vínko, to piť budem,
topiť ma nebaví, dobrý budem!

Začula to vodníčka:
Preto sa mi, starý, čká?
Dobrý budeš, vodstva kráľ,
dozadu do voza, aby hnoj
ne -
pa -
dal...

105. Vodník vodnopólový – Štefan Moravčík

Vodník Dušan duše zháňa,
šup sem, šup tam, na dno džbána,
do kastróla, pod rajnicu,
nech tam robia hrmavicu!

Vodník Dušan dušuje sa:

– Namojdušu, dobrí ľudia,
už ma všetky duše nudia,
chcel by som kus šunky, mäsa,
napnúť svaly: – Pozrite sa! –
Nech si iný duše loví,
ja chcem byť vodnopólový.
Triafať bránku, dávať góly...
Za športom ma srdce bolí.

Ustatý som ako kôň,
doneste mi demižón.

106. Voľný čas – Beatrica Čulmanová

Miško, ten má futbal rád,
lopta, to je kamarát.
Janka zbiera servítky,
najkrajšiu má od Gitky.

Autodráhu chlapci majú,
s autami sa spolu hrajú.
Zo škatúľ budú garáže,
Paťko nám to ukáže.

Ninka chodí s malým psíkom,
Katka chodí ku koníkom.
Vierka drží šarkana,
púšťa si ho od rána.

Zuzička má saxofón,
vylúdi nám pekný tón.
A keď máme voľný čas,
rád sa hráva každý z nás.

107. Všetci sú za dverami – Štefan Moravčík

Stačí čítať noviny,
nikto nie je bez viny.
Ponuka je bláznivá:
POCHOVANÁ ZAŽIVA,
SPIACI TIGER S PIŠTOĽOU
a či VÍKEND S MŔTVOLOU?

Zločinci sú ozbrojení,
unášajú krásne ženy,
dobročinci žijú v mieri...
Prečo? Nik mi neuverí,
nemajú na revolvery.

Všetci zlí sú za dverami,
ZA BRÁNAMI PEKLA,
kde zo zrelých paradajok
červená krv tiekla...

DIABOLSKÍ SUSEDIA
bez koltov nevedia
chvíľočku byť.
Štyri kočky – mafiánky
prikradli sa z Marianky
vykradnúť byt.

Sedím ako tichá myš,
ako múša,
havo vrčí spod lavice,
pazúr skúša.
Keby prišiel zlodej,
čo mu rozdrapíš?
No, hav, no, hav, nohavice!

108. Vtáča v zime – V. Reisel

Sedí vtáča na haluzi,
nespieva, len roní slzy.
Hlad ho morí, neboráka,
čo položiť do zobáka?

Semiačok niet v tráve, v kríčku.
Kto by myslel na pesničku?
Videli ho chlapci malí,
vzápätí si povedali:
„Ostane to vtáča nemé?
Zrniečok mu nasypeme.
Aby keď jar zletí k stráni,
spievalo nám ako vlani.“

109. Záhada – Milan Ferko

Kto vie, kto vie, čo je andžir alimon?
Je to ona? Je to ono a či on
indžir alimon?

Je to po francúzsky ako OUI a NON
a či po turecky značí lov a hon
indžir alimon?

Je to hviezda a či rieka ako Hron?
Je to televízor? Nový telefón
indžir alimon?

Ako vonia? Čo vydáva – aký tón?
Čím sa živí – chlebom a či plameňom
indžir alimon?

Je to dáka ryba a či morský kôň
a či azda pestrý čínsky lampión
in – dži a – li mon?

Vie to myslieť? Vie rozlíšiť smiech a ston
a či je to dávno skamenený slon
indžir alimon?

Je to kráľa Svätopluka slávny trón
a či futbalista, známy šampión
indžir alimon?

Nosí turban a či dáky klobúk – zvon?
Je to pieseň ako Don dondiridon?
indžir alimon?

Je to dáky mister či vznešený don?
A či palác, čo nik nesmie vstúpiť doň
indžir alimon?

110. Zajko – Ján Andel

Chodil zajko poza sady.
A šup dierou do záhrady.
V tej záhrade kapustička,
Veľké hlavy, tučné líčka.

Ale zrazu gazda skríkne.
Zajkovi až chvostík mykne.
„Prac sa zajko, ušatý,
ak nechceš mať
na kožúšku záplaty!“

Beží zajko, beží poľom.
Gazda za ním s veľkým kolom.
A gazdiná s vidlami.
Zlostne dupká nohami.

Zajko na nich z poľa
roztopašne volá:
„Darmo utekáte.
Pre trošíčku kapustičky
tak sa namáhate.
Ani vám to neprezradím,
dieru v plote máte!“

111. Zbili školníka – Daniel Hevier

Po celom školstve dnes
šíri sa panika
na škole v Lozorne
zbili vraj školníka

Teraz má monokel
modrinu pod okom
Vzdychajú dospelí
Klesli sme hlboko

Grázli a gauneri
tí lotri z tretej B
napitú špongiu
hádzali po sebe

Čo s tými zloduchmi
Dajte ich do basy
A ešte na zadok
nasekať klobásy

Po celom školstve dnes
šíri sa panika
na škole v Lozorne
zbili vraj školníka

112. Zem spí – Janko Matuška

Zima hory prekročila,
zeleň mrazom popálila,
zem narieka po údolí,
že to bolí, veľmi bolí.

Jaj, jaj, jaj…
Mrákava sa pohla sivá,
bielym snehom zem zakrýva.
Svet pod mračnom otmavieva,
uspávanky vietor spieva.

Hú-ú-hú, hú-ú-hú….
Ale zima vraví zemi:
Neplač, to sa všetko zmení.
Zabudneš na stromy, kvieťa,
ako dieťa uspíme ťa.
Haj, haj, haj, haja, haj…

113. Zima ide

Prší dáždik, chladný padá.
Vtáčatko si skrýšu hľadá.
Vietor fúka, zima kvíli,
dobre dnuká v tejto chvíli.

Prší dáždik, vietor výska,
že je tuhá zima blízka.
Na doline pusto kdesi.
Zmĺkli stráne, zmĺkli lesy.

Na konári vtáčik malý
zas po jari teplej žiali.
Hora plače divú pieseň:
Minula sa teplá jeseň.

Prišiel sniežik, padá biely,
zasypal nám chotár celý.
Zima letí ako divá,
poďme deti, na nás kýva.

Berme lyže, berme sane,
prebrázdime snežné stráne.

114. Zlodej myšlienok – Peter Uličný

Od rána mám zlý pocit
strácam chuť na zábavu
Veď niekto mi dnes v noci
vykradol celú hlavu

Zmizol hneď kadeľahšie
vystihol vhodnú chvíľu
Ráno som v hlave našiel
len malú násobilku

V hlave som mával nával
je to strašný šok
V noci sa do nej vlámal
zlodej myšlienok

Padol som celkom na dno
nič mi už nie je jasné
V hlave mám veľké prázdno
čo keď mi teraz spľasne

Nie som už sebou samým
stratil som aj dar reči
Vravia mi všetci známi
že mi to teraz svedčí

115. Zlý žiak alebo rodeo – Štefan Moravčík

Somariny, voloviny,
čertoviny, koniny
vyvádzajú nezbedníci
v triede, vonku na ulici –
a každý je nevinný!

Každý sa jak anjel tvári.
Rozmaznaní jednotkári,
prefíkaní huncúti
neposedia ani chvíľu,
skúšajú si svaly, silu,
rehocú sa dochuti.
Učiteľka spína ruky,
napínajú na ňu luky,
nezmestia sa do kože...

– Škola spadne, jojbože!

Zlý žiak, ten si všetko zlizne.
Dobrý spraví zle – a zmizne,
vytratí sa po anglicky.
Zlý však stojí ako stĺp,
keď si zlý, tak teda trp.
Ako vždycky.
Tak je to už zabehané.
Náprava sa vtedy stane,
keď vyrastie z blchy SLON,
zlý žiak bude – ministrom!

116. Zúfalo hľadám ženu snov! – Štefan Moravčík

Zúfalo hľadám ženu snov,
ktorá by mala rada psov,
vtáčky, mačky,
korytnačky,
schovávačky,
naháňačky...

Zúfalo hľadám, neviem kam prv,
v žilách mi prúdi zbojnícka krv,
šúba – ruba,
hrom do duba!
Za ničím iným srdce ma nebolí,
mám toľko práce – a mám ísť do školy!

Zúfalo hľadám, kdeže ste, madam,
kráľovná, čo ma pritúli?
Zrazu vzduch pretne učkine: – Adam!
Nesnívaj, hybaj k tabuli!

117. Zvieratká v zime

Fúka, sneží, vrana kráka,
hľadá niečo do zobáka.
Krok, krok, ešte krok,
plný bodliak semienok.
Nie je jej zima? Nie je.
Teplučké perie ju hreje.

Prečo sa zvieratká zrazu
neboja tuhého mrazu?
Poviem ti to pošušky-
majú zimné kožúšky.
Nie je im chladno? Nie je.
Teplučký kožuch ich hreje.

Príroda zvieratká
na zimu oblieka.
Zvieratká áno,
ale nie človeka.
Nie je ti zima? Nie je.
Mňa teplá vetrovka hreje.

118. Žabiatko – Ľudmila Podjavorinská

Keď pršalo mrholilo
Žabiatko sa narodilo.
Žabiatko ver silné ako buk
otvorilo sivé očká, skríklo „Mama kŕk!„

A mamička, žabka milá
veľmi sa mu potešila.
Zavolala zakrátko:
Poďteže k nám babky, tetky
poďteže k nám na posiedky
máme malé žabiatko!

Hneď sa zbehli babky, tetky,
znášajú mu nové hábky ,
košieľočky, čepčeky i periny
i kolísku z trstiny.

Dokola si posadali,
Žabiatku sa radovali.
V celej šírej močarine
nie je také krásne milé žiadne iné.

Sedia nad ním s škrekom-brekom,
akože ho neúrekom,
akože ho nazveme,
co s ním robiť budeme?

Dohodli sa s kvikom kvakom kvak,
že ho nazvú Žaburiakom, tak!
Okúpu ho v močarine, kvak!
Povijú ho ako iné, tak!

Staré žaby prisvedčili, kvak,
Že je veru, že je veru tak!
„Hubičku má ako vráta , kvak!“
„Bude spevák ako tata, tak!“

„Očká veľké ako žiadne, kvak!“
„Čo nevidí, neukradne, tak!“
„Ako sane nôžky malé kvak!“
„Bude majstrom vo futbale, tak!“

Mamička len hlavou kýva,
s láskou v očká sa mu díva,
kolíše ho na podbeli,
objíma ho od radosti,
pred očkami žabích hostí,
až ho bolí bok!
„Hneď ťa spapám od ľúbosti!“

Preľaklo sa žaburiatko – skok!
Nikdy viac ho nevideli.

119. Žirafa – Jozef Mokoš

Ľudia múdri, ľudia hlúpi,
všetci o nás klebetia:
„Žirafy sú ako stĺpy
vysokého napätia.

Ale ani len susedia
všetko o nás nevedia.
V šírom svete nenájdete
okrem žirafieho druhu
takú vzácnu bytosť druhú,
ktorá, skôr ako sa zohla,
do oblúku hlavou ohla
prvú vodorovnú dúhu
pekne – krásne do polkruhu.

Odvtedy pod všetky dúhy
sa nám žirafí krk dlhý
v hore, v džungli, na námestí
pod tú dúhu hravo zmestí.
No niekedy sa pritrafí,
že tie najdlhšie žirafy,

ako hlásia ranné správy,
búchajú si ešte hlavy
o najnižšie druhy dúhy.
Asi preto za zásluhy
nedali nám metál, frčky.
(Prešli sme to taktne, mlčky.)

Za to, že sme pekne – rúče
vlastnou hlavou ohli dúhu,
navreli nám až dve hrče,
sú ozdobou nášho druhu.
To bol príbeh prvej dúhy,

A ešte vám poviem druhý:
Prečo mám krk taký dlhý?
Tu mám pre vás o tom správu:
Lebo mám ďaleko hlavu.

120. Ranená breza – Mária Rázusová-Martáková

Mesiačik veľký, zlatistý
bozkával brezu na listy:
„Brezička, breza, riekni mi,
prečo tak plačeš noci, dni?“

Pozrela breza do neba,
otriasla slzy zo seba,
pritisla lístky ku perám:
„Mesiačik, druh môj ... umieram!“

„Čo?“ skríkol mesiac na skaly.
„Čo??“ skaly trikrát zvolali.
„Či sa ti dobre nedarí?
Veď si najkrajšia v chotári!“

Zastenal pníček spanilý:
„Deti mi srdce zranili,
sekerou ťali do dreva,
krv sa mi zo žíl vylieva!“

Mesačik zašiel – nastal deň,
plakali listy – plakal peň.
Keď svitla teplá nedeľa,
ranená breza umrela.